Ako vyjednávať so Smrťou 2

154.Krok: Nové oázy vznikajú málokedy!

Odrazu som nosom narazila do smradľavej srsti.

„Fuj! To mi nemôžeš oznámiť keď zastavíš?" nahnevane som sa naňho obzrela šúchajúc si nos.

„A od čoho máš oči? Pozeraj sa predsa, keď to Re chcel!"

„A chcel Re, aby som tu zomrela na púšti od hladu a od smädu? To asi ťažko!" uštipačne som poznamenala. Anubis na to nijako nereagoval. Vzhliadla som k nemu. Mlčky žmúril kdesi na obzor. Tiež som sa tým smerom pozrela. Okrem vyprahnutej púšte a hýbajúceho sa vzduchu od horúčavy som však nič nevidela.

„Re asi naozaj nechcel, aby si zomrela na púšti. Aspoň nie od smädu," povedal pomaly akoby tomu sám nemohol uveriť. Zbystrila som pozornosť.

„Vidíš v diaľke nejakú oázu?" potešila som sa.

Prikývol.

„Vidím."

„Tak na čo ešte čakáme? Poďme!" Energeticky som vykročila smerom, ktorým sa pozeral.

„Stoj, duša!" skríkol na mňa. Nechápavo som sa naňho zadívala. Čo mal za problém? Hádam len bohovia nemajú fatamorgány! Veď oni by mali vedieť rozpoznať, čo je pravda a čo prelud. Anubis uvedomiac si, ako momentálne vyznel sa znepokojene poškrabal po hlave.

„Ja poznám túto púšť celé tisícročia. Viem, kde sa nachádzajú oázy. Niektoré z nich postupne zanikli, ale nebolo veľmi častým úkazom, žeby Nebthet požehnala púšť a vytvorila nové."

„A?" netrpezlivo som čakala, kedy dokončí svoju myšlienku.

„A neviem o tom, žeby v tejto časti púšte by sa mohla či mala nachádzať nejaká oáza. A fakt, že ju vidím, ma znepokojuje."

Prekrížila som si ruky na hrudi.

„A čoho sa bojíš?"

„Mohla by to byť pasca."

„Alebo požehnanie, ako si sám povedal. Tak pôjdeme?" opýtala som sa nádejne. Anubis znepokojene pozrel do diaľky.

„Je to príliš nebezpečné. Asi by som sa držal pôvodnej trasy a pokračoval ďalej k oáze, ktorú poznám."

„A ako vieš, že nevyschla?"

„Neviem. Musíme dúfať."

„Tak počkaj! Ty ma tu vláčiš púšťou k oáze, ktorá možno ani neexistuje? A vôbec, prečo sa tam neprenesieme?"

Anubis si utrápene vzdychol.

„Pretože použitie akejkoľvek mágie by mohlo ostatných bohov upozorniť na to, kde sme. Preto nebolo veľmi múdre sa takto premiestniť na okraj mesta Cairo a preto to nie je vhodné použiť takýto transport ani teraz."

„Aha, takže vôbec nešlo o čakanie na vyznanie vďaky tvojej osobe vtedy v Cairo?" opýtala som sa s prekríženými rukami na hrudi.

„Povedzme, že to bol druhý zámer, ale nie jediný." Frustrovane som rozhodila rukami. Jasné! To bol celý on!

„Koľko je to do tej tvoje možno funkčnej oázy?" opýtala som sa so strachom.

„Hm... Povedzme také dve hodiny?" pokúsil sa tipovať. Vypleštila som naňho oči.

„Čože?! To ma chceš dovtedy zabiť alebo čo?" Veď teraz už sme asi hodinu na ceste!"

Pokrčil plecami, akoby ho to veľmi netrápilo. Vošla do mňa zlosť.

„A ako ďaleko je tamtá oáza?"

„Povedzme pol hodinu," vysúkal ťažkopádne zo seba.

„Tak teda môj smer cesty poznáš. Ty si choď k svojej oáze pokojne aj na druhý koniec púšte. Ja idem tam pasca-nepasca!"