Ako vyjednávať so Smrťou 2

146.Krok: Never náhlym návštevníkom!

 Slastne som sa ponorila do horúcej vody. Zavzdychala som od rozkoše. Takto dobre som sa necítila ani som si nepamätala. Bolo to už dávno, kedy som si mohla len tak ležať a oddychovať. Vlastne naposledy to bolo asi v Paríži pred tým, než mi to znepríjemnil ten krokodíl. Striasla som sa pri tej predstave. Našťastie som vedela, že tentoraz tu žiadneho plaza priviesť nestihol a dvere som si zamkla. Ak bude dostatočne chytrý, nechá ma na pokoji. Ak nie, dostane horúcu spŕšku vody priamo do ksichtu. Ponorila som si hlavu až po nos. Pohrávala som sa s penou, maznala som svoje ubolené chodidlá, počítala si modriny, ktoré som stihla za posledné dni nazbierať pri týchto viac ako nešťastných dobrodružstvách a relaxovala. Užívala som si tak chvíľku samu pre seba. Ani som netušila ako dlho som v tej vani podriemkavala, keď som zrazu začula jemný šuchot krokov. Napla som sa. Kto by to len mohol byť? Anubis väčšinou chodil ako veľká voda. Začala som opäť cítiť, ako mi adrenalín dvíhal tlak a pripravoval svaly na útek. Schmatla som uterák a čo najtichšie (čo sa vo vani plnej vody prakticky nedalo) som vyliezla a osušila sa. Obliekla som si na seba letné šaty, ktoré som našla v skrini. Boli vzdušné a hoci to nebola moja veľkosť, dali sa zniesť. Kôpku špinavej bielizne som nechala v kúpeľni. Ak bude čas vrátiť sa a preprať si to, tak to spravím.

Bojazlivo som schytila kľučku, urobila jeden upokojujúci výdych a otočila kľúčikom v zámku. Na chodbe som nikoho nevidela. Po špičkách som prešla až k rohu obývačky. Nakukla som do nej. Uprostred nej stála žena. Vyzerala v niečom veľkolepo. Ťažko povedať, či za to mohli úzke biele šaty prešívané zlatom okolo pása alebo tá zelená šatka so vzorom krídel neznámeho druhu vtáka. Mala dlhé husté čierne vlasy poprepletané zlatou stuhou. Zadržala som dych. Prišla mi veľmi familiárna, ale nevedela som si spomenúť, kde som ju pred tým videla. Odrazu sa žena otočila. Usmiala sa na mňa. Zlaté oči mala podmaľované čiernymi linkami, ako to u Egypťaniek chodilo. Viečka mala natreté zeleno zlatými odtieňmi. Jej tvár a pleť boli dokonalé. Cítila som z nej jej veľkoleposť. Bola to žena, v ktorej prekypovala mágia. Ťažko povedať, ako som na to prišla. Bol to proste taký pocit a nemyslela som si, že som sa mýlila.

"Poď bližšie, dieťa," povedala pokojným vyrovnaným hlasom. Odrážal sa od všetkých stien. Nevedela som, či to bolo práve dvakrát rozumné.

"Nemusíš sa ma báť. Som liečiteľka. Anubis ma poslal, aby som ti ošetrila rany," pokračovala ďalej.

Nadvihla som obočie. Tomu sa len ťažko dalo veriť. Obzvlášť po tom výstupe, čo tu pred chvíľou predviedol.

"Neverím vám," odvetila som jej. Unavovalo ma hrať stále dookola niečiu hru. Ak tu je pre akýkoľvek iný dôvod, nech to proste povie rovno. Očividne nebola obyčajnou ženou a vedela som si predstaviť, že dvere do apartmánu boli ešte stále zavreté, lebo tu prišla rovnakou cestou, akou rád chodil Anubis. Takže pokiaľ som nechcela spáchať samovraždu z desiateho poschodia, musela som aspoň získať nejaký ten čas, dokým príde boh smrti.