161.Krok: Anubis vie byť jemný!

33 3 0
                                    

"Leila je moja duša," snažil sa jej objasniť situáciu.

"Ach, taaaak. Leila hovoríš," začala zvýrazňujúc moje meno. Prekrížila si ruky na prsiach. "Odkedy dávaš dušiam mená? Nebola to pre teba koniec-koncov vždy iba práca, ktorú si neznášal?" podrýpala.

"Musím si ju strážiť," dopovedal pevne. "Závisí od toho viac než si vieš predstaviť."

Vzduchom sa niesla jedna hlasná facka.

"Takže bez nej by sa ti zrazu zrútil svet, ale bezo mňa pokojne vydržíš celé tisícročia?"

Boh smrti neveriacky pozeral na to, čo práve spravila. Týčila sa nad ním, ako bohyňa spravodlivosti. A ktovie? Možno to bol jeho trest, ako sa k nej správal v minulosti.

"Ja som spal, Sopdet. Ako som mohol za tebou prísť? Bol som vo večnom spánku rovnako ako ostatní bohovia! Jediný, kto ostal bdelý, ste boli vy hviezdy, Nut a Geb!"

Hviezda však neveriacky kývla rukou.

"Ale prosím ťa, čo mi to tu rozprávaš? To by musel Egypt zaniknúť, aby si upadol do večného spánku! Proste si priznaj, že si ma nechcel vidieť! Bude to omnoho ľahšie ako mi takto klamať!"

"Ale ja ti neklamem," zničene opakoval Anubis.

Na tvári mu bolo vidieť hotové zúfalstvo. Nečudovala som sa mu. Tá hviezda očividne zaspala celé generácie dejín. Nemala ani poňatia čo sa dialo na to, že celé tie tisícročia sledovala ľudí na zemi.

"Samozrejme, že neklameš! Rovnako ako jediný dôvod, prečo si ma zavolal je ten, že nevieš nájsť cestu k Usirovmu chrámu!" Napaprčene sa naňho dívala čakajúc na odpoveď. Anubis nervózne prehltol.

"Ja som ťa chcel vidieť," odvetil sťažka, "ale je pravda, že som sa ťa to mienil spýtať."

Hviezda nahnevane rozhodila rukami.

"No jasné! Veď na čo by inak hviezdy boli, však? Sme dobré iba ako obyčajný hrdzavý kompas! Prečo si neprivolal sestru Polárku? Tá by ti určite lepšie poradila!"

Už sa rozháňala rukou, že Anubisovi strelí ešte jednu, keď ju jemne, no pevne schytil za zápästie.

"Ale ja som chcel vidieť teba," povedal jej mäkko. Hviezda sa snažila vypáčiť z jeho zovretia, no on nepovolil. Nakoniec to nevydržala a očividne aj napriek jej veľkému úsiliu sa rozplakala. Anubis si ju opatrne privinul k sebe a pohladil ju po krásnych vlasoch. Pri tom pohybe sa z nich uvoľnilo trochu hviezdneho prachu. Pohladil aj hviezdu nad jej hlavou. V tom momente sa Sopdet zarazila a pozrela naňho cez zaslzenú tvár. Jagali sa tak ako jej zvyšok tela. Svietili ako malé diamanty uprostred temnoty.

"Nikdy som ti nechcel ublížiť, Sopdet," odvetil jej jemne. Pozrel sa na ňu a uistil sa, že ho počúvala. Neverila som, že Anubis bol schopný sa takto pozerať na akúkoľvek ženu. Keby som mala foťák, tak si tento moment zvečním, aby som nezabudla, že boh smrti vedel, čo znamenala nežnosť, keď veľmi chcel.

"Ja som chcel iba vidieť svoju hviezdu, ktorá je tak ďaleko odo mňa, že jediné, čo som z nej mohol obdivovať bol jas jasnejší než Slnko či Mesiac." Hviezda smrkla. Očividne bola okúzlená jeho slovami. Spomenula som si na Esetin výraz, keď jej naznačil, s kým sa chcel stretnúť. Očividne by nebola najlepšou svokrou. Bola možno dosť prchká, no to by bola asi každá milujúca žena po tom, čo neuvidí svojho drahého tisíc rokov. Vlastne som mala pocit, že na takúto dlhú dobu, bola naňho ešte celkom milá. 

Ako vyjednávať so Smrťou 2Where stories live. Discover now