Ako vyjednávať so Smrťou 2

170.Krok: Hrobky môžu schovávať plno nástrah!

Anubis rukou ukázal na dieru v stene, ktorá tam pred tým nebola.

“Tam začína jadro skutočného Usirovho chrámu. Správaj sa tak, ako prináleží sa správať k božstvu. Čiže ničoho sa nechytaj, pokiaľ to nie je na to určené, nič nenič a pred každým vyobrazením božstva pokľakni a pokloň sa. V opačnom prípade riskuješ, že ak sa Usirus zobudí, potrestá ťa za tvoje prehrešky, ktoré si napáchala v jeho chráme.” Vypleštila som naňho oči. Takže ja ho tu idem oživivať a on ma mohol ešte aj potrestať? To hádam nemyslel vážne!

A kroť svoje hanlivé myšlienky!

Chcela som mu nejako odporovať, ale pri jeho ráznom pohľade som si to rozmyslela. Odula som pery a bez slova som schmatla žezlo ležiace na zemi. Naspäť som si ho vložila do vaku. Čakala som na Anubisa, ktorý sa medzitým pohrával s misou, v ktorej horel oheň. Nadvihla som obočie. Nemala som tušenia, čo chcel spraviť. Nakoniec iba zanadával a jednoducho celú misu vyrval z podstavca. Ozvala sa rana ako z dela. Myslela som, že zinfarktujem. Jeho prečin sa ozýval až do ďalekých kútov tohto zreinkarnovaného chrámu. A kto sa teraz správa neúctivo? Nervózne sa poobzeral na všetky strany. No po chvíľke ticha mi kývol a spolu sme sa vybrali do podzemia.

Kráčali sme po hrubo vytesaných schodoch. Naše kroky sa ozývali. Bolo to nepríjemné. Na počutie sa mohlo človeku zdať, že nás niekto sledoval. Chodba bola úzka, rovná a nekonečne hlboká. Lomcovali mnou mnohé protichodné pocity. Na jednej strane som bola vzrušením celá bez seba, na druhej strane som sa strašne bála. Bolo fascinujúce, že Egypťania dokázali niečo také vytvoriť. V hlave mi však vŕtala ešte jedna myšlienka. Prečo tú chodbu potom zapečatili?

Aby nikto nemohol narušiť Usirov večný spánok, prišla mi rýchla odpoveď. Pozrela som sa na jeho chrbát. Ani nemal tú snahu sa ku mne otočiť, keď už rozprával do mysle.

Odrazu zastal. Jeho veľká postava mi však blokovala výhľad.

“Čo sa stalo? Prečo stojíme?”

“Pst! Blížime sa k prvej komnate. Nezabudni, že toto nie je obyčajná hrobka faraóna. Toto je miesto, kde ležia pozostatky boha. Je viac ako len pravdepodobné, že neostane nechránené. Preto si dávaj veľký pozor, kam stúpaš.”

“Ale veď mne teraz nemôže nič ublížiť, no nie? Takže nie je dôvod sa ničoho obávať,” dúfala som. Anubis mi však moje nádeje rýchlo zmietol zo stola.

“Možno tvoje telo je skutočne neporaziteľné, ale duša je rovnako krehká ako porcelán. A keďže je to práve boh Usirus, ktorý tu odpočíva, nedivil by som sa, keby sa tu nachádzali veci či stvorenia schopné ublížiť aj duši. Koniec-koncov, boh chce mať oddych aj od zblúdilých, ktorí nenašli svoj pokoj.”

Prestrašene som sa naňho pozrela. To mi vravel až teraz?! Keď sme zliezli dole do jamy levovej?! Anubis sa však tváril, že moje zdesenie nezachytil a nakukol aj s obrovskou misou do miestnosti.
Oheň odhalil staré zaprášené steny plné pavučín. Za závojmi krehkých vláken sa skrývali steny husto popísané hieroglyfmi, ako to už v hrobkách bývalo.

“Čo sa tam píše?” so záujmom som zašepkala. Anubis pokrčil plecami a ďalej si pozorne prezeral miestnosť. Odrazu jeho pohľad padol na kamennú zem. Váľali sa tam kosti. Boli roznesené všade po podlahe. Prišlo mi nevoľno. Egypťania očividne naozaj nemali problém zavrieť do miestnosti kopec jedovatých potvor, aby strážili chrám a faraóna. Čo sa však nedalo nájsť od schodov, kde sme stáli, bol ďalší otvor, ktorý by nás zaviedol hlbšie do chrámu.

“Zostaň tu! Ja idem zistiť, čo je potrebné urobiť, aby sme sa odtiaľto dostali,” povedal mi rázne a opatrne vkročil do miestnosti. Bolo zvláštne ho sledovať, s akou opatrnosťou robil každý krok. Možno som si nebola vedomá žiadneho nebezpečenstva, ale s istotou som vedela povedať, že toto miesto malo rovnaký zatuchnutý puch ako Anubis. Nejako som si to automaticky spájala so smrťou, ale mohlo to byť len tým, že tu zopár tisícročí nikto nevetral.