Ako vyjednávať so Smrťou 2

139.Krok: Za nevzdanie úcty očakávaj trest!

Po dvoch alebo troch utrápených hodinách na pražiacom slnku sme konečne došli na okraj mesta. Musela som uznať, že ľudia sa tu poriadne preriedili. Očividne bývanie vedľa púšte nebolo dvakrát populárne. Necítila som sa tu komfortne. Poniektoré indivíduá ma sledovali upreným pohľadom, dokým som im nezmizla z dohľadu. Anubis si z toho rozhodne nič nerobil. Prežil práve veľkú exkurziu metropolou, kde sa zoznamoval s prechodmi pre chodcov, semaformi, kontajnermi a inými blbosťami, ktorými mi tak akurát zvyšoval tlak. Navyše, keď som ho už po stýkrát napomínala, aby s tým prestal a že toto všetko mohol vidieť doteraz aj v NewYorku či v Paríži, napaprčene odvetil, že cez pruhy a blikajúce svetlá som ho pred tým neviedla.

"Možno by sme mali ísť inokadiaľ," navrhla som, keď ukázal do ešte viac pochybnejšej uličky. Nechápavo sa na mňa pozrel.

"Ale veď táto cesta nás rýchlo zavedie na okraj púšte."

"Možno. No nepáči sa mi. Príde mi nebezpečná," priznala som. Anubis sa na ňu skepticky zadíval. "Čo ti na nej príde také nebezpečné? Veď tam na zemi sedí iba zopár ľudí. Poniektorí navyše len tak ležia a spia!" Potom sa na chvíľu zamyslel. Jemne sa usmial. "Alebo tu mám ďalšiu nečakanú prácu?" Dala som si ruky do dlaní. "Anubis, už ani slovo! Vôbec mi tým nepomáhaš. Nejdem tam. Bodka. Poďme sa vrátiť naspäť a vyskúšať o trochu civilizovanejšiu štvrť. Alebo mám ešte lepší nápad! Proste nás premiestni na okraj a bude pokoj." Anubis sa zasmial.

"Pokoj, duša. Si jediná okrídlená bytosť v okolí."

"To je jedno! Ty ma tak rád stále niekde prenášaš, aj keď vieš, že to z duše nenávidím a teraz, keď ťa o to žiadam, tak sa rozhodneš ísť pešo?!" Anubis sa na mňa skepticky zadíval.

"Žiadostí som mal viac ako je piesku na Sahare, no ani jedna nevyzerala tak ako tvoja."

"Ó, ďakujem, pochvala z tvojich úst vyznela naozaj uspokojivo," pokračovala som v podrýpavom tóne. Prekrížil si ruky na hrudi.

"Ešte keby som to aj tak myslel, všakže?" Nadvihol husté obočie a neúprosne sa na mňa zadíval svojimi tmavými očami.

"Ja si pred teba nekľaknem ani keby si na mňa hádzal tie najhoršie pohľady pod tým tvojím Reovým okom!" tvrdohlavo som mu to vrátila. Anubis nahnevane zaťal čeľusť.

"Ako chceš teda. Pôjdem sa pozrieť na tú púšť sám! Ty si zatiaľ uži spoločnosť!" zrúkol nasrdene a vyparil sa. Prekvapene som zízala na prázdne miesto. To sa naozaj urazil kvôli takejto blbosti? Ja som myslela, že sa tým už dávno zmieril. Alebo čakal, že príchodom do Egypta sa niečo zmení? Že možno pocítim príval jeho božskej energie? Pf! Len niečo ma na jeho odchode znepokojovalo. Čo tým myslel, že si mám užiť spoločnosť? 

"Bint marhaba!" ozvalo sa mi za chrbtom. Prudko som sa otočila. Predo mnou stáli dvaja otrhanci. Nevyzerali vôbec prívetivo. Mali zarastené tváre, umastené vlasy a ich nechty videli manikúru naozaj veľmi dávno ak vôbec. Zvedavo sa na mňa pozerali. Jeden z nich na mňa dokonca vyčaroval takmer bezzubý úsmev. Žalúdok sa mi scvrkol. V tom úsmeve nebolo nič priateľské. Urobila som krok vzad. Ten druhý na mňa ukázal a začal niečo rýchlo hovoriť. Znelo to ako otázka, ale pri ich rýchlom tempe reči to bolo ťažko posúdiť. Chĺpky na zátylku sa mi zježili.