Ako vyjednávať so Smrťou 2

138.Krok: Ľudia sa dožívajú aj sto rokov!

"Aký je vlastne náš ďalší plán? Čo s tým žezlom?" opýtala som sa ho ukazujúc naň. Bleskovo ma schmatol za ruku a pritiahol si ma k sebe. Zmeravela som od strachu. Bolo to už dávno, čo som ho videla takto nahnevaného.

"Práve som vravel, že musíme byť opatrní! A prvé čo vypustíš z úst je toto?! Každý z týchto ľudí môže pracovať pre Apopa! Každý jeden by mohol byť na opačnej strane a ty na to žezlo dokonca aj ukážeš?!"

"A predávať ma za drobné ti vôbec neprišlo okaté, podozrivé či pútajúce pozornosť?" vrátila som mu to.

"Pf, to sa tu bežne robilo tisícky rokov. Neviem prečo by práve toto mal niekto považovať za niečo pútajúce," pohŕdavo mi odvetil a pustil ma. Pošúchala som si bolestivé zápästie a krivo sa naňho pozrela. Nevšímal si ma. Díval sa na mesto. Premýšľal. Po chvíľke ticha ukázal prstom do neznáma.

"Pôjdeme tam! Potrebujem sa dostať na začiatok púšte, aby som vedel odhadnúť ako sa dostaneme k Usirovmu chrámu." Pochybovačne som sa dívala na bod, kde ukázal.

"A si si istý, že to budeš vedieť po toľkých tisícročiach ešte nájsť? Predsa len to bolo už dávno."

Nespokojne zacmukal.

"Ty si teda neveriaca dušička. Možno pre ľudstvo ubehlo tisíce rokov, ale nezabudni, že pre mňa to bolo akoby sa to stalo včera. Jasné, že si pamätám cestu do jeho chrámu!" S tým ma schmatol za ruku ťahajúc dole schodmi do centra mesta.

"Ale musíme kúpiť po ceste vodu, inak tam určite bez odpadnutia nedôjdem!" pripomenula som mu.

"To je dobre. Aspoň budeš ticho," zašomral si.

Príkro som naňho pozrela.

"Chceš ísť sám úplne bez pomoci cez mesto s počtom obyvateľov možno ako celá tvoja pradávna ríša? A vôbec, prečo sa tam rovno neprenesieme?"

Anubis si vzdychol a prehrabol si voľnou rukou vlasy.

"Lebo sa mi chce!" vybafol nakoniec zo seba. "A žiadne ďalšie nezmyselné otázky! Ideme! Je čas zistiť, čo je mesto Cairo vlastne zač." 

Aj tak nedokážem pochopiť, ako sa niekto môže vytešovať z tak primitívnych vecí. Keby bola aspoň zo zlata, tak by som to chápal, ale takto...

Nekomentovala som to. Nemienila som sa rušiť pri mojom relaxačnom popíjaní životodarnej tekutiny. Slastne som si vychutnávala každý jeden hlt studenej čisto-čistej vody z fľaše, ktorú mi podaroval jeden obchodník na božský rozkaz. Bolo úžasné, ako mi chlad pomaly zaplavoval telo a zbavoval ma tejto strašnej horúčavy, ktorá sa s príchodom obeda iba zhoršovala.

"Ber to tak, že voda je jednoducho základ. Bez zlata prežiješ. Je to drahý kov, ale jeho cennosť mu dali iba ľudia. Pre taký dobytok by zlato neznamenalo nič. Kameň ako kameň. Ale voda a naša závislosť od nej je niečo, čo nás všetkých spája. Je jedno či máš desať truhlíc pokladov. Ak nemáš vodu, nebude žiť dostatočne dlho na to, aby si si to zlato užil a ocenil ho."

Anubis sa poškrabal po brade.

"Zaujímavé. Je fascinujúce koľko má ľudské telo a duša slabostí. Divím sa, že ste vôbec boli schopní byť nažive tak dlho." Zasmial sa.  

"Hoci zomrieť po úbohých päťdesiatich rokoch života tiež nie je žiadna výhra." Prekvapene som naňho pozrela.

"Prečo by mali ľudia zomierať po päťdesiatke? Môj otec bude mať za chvíľu päťdesiat. Príde ti, žeby mu zvonil umieračik?"

Zarazene na mňa pozrel. "Neviem síce, čo to je, ale nevyzerá na to, žeby mal zomrieť. Ale pôjde určite čoskoro do nejakej bitky alebo pôjde stavať pyramídy, alebo..." rozhodil rukami. "Proste zomrie, tak ako väčšina ľudí."

Zastavila som. Urazene som sa naňho zadívala.

"Aha, tak to teda praješ môjmu ockovi. Hlavne, že ťa pravidelne kŕmil a občas aj venčil. To mu teda poviem, že ako vďaku za to všetko mu želáš smrť. Bude z toho určite nadšený!" sarkasticky som mu šplechla do tváre a rýchlo kráčala vpred. No potom som sa k nemu ešte naposledy otočila.

"A vieš, že od teba by človek nemal čakať žiadne iné pekné želanie? Veď je to tvoja práca nechať ľudí zomierať, vraždiť sa navzájom alebo len tak podľa náhody!"

"Nezvyšuj na mňa hlas, Leila! Neviem, čo som povedal, že ťa to tak nahnevalo, ale to čo hovorím je pravda a ty sa nemáš dôvod urážať. A mimochodom, ja neovplyvňujem ako ľudia zomrú. Ja iba prídem, keď sa to stane. O tom ako a kedy rozhodujú bohovia nado mnou. Bohovia ako napríklad Heh," obhajoval sa. "Takže ak chceš niekoho viniť za smrť, viň v prvom rade ich. Ja si iba robím svoju povinnosť."

"Áno, očividne až príliš svedomito, keby si chcel mať na váhach všetky duše po päťdesiatke," rýpala som ďalej. Anubis nechápavo rozhodil rukami.

"Čo som také povedal?"

"Anubis, ľudia sa dožívajú aj sto rokov. Päťdesiatka nie je normálny vek na umieranie!" napaprčene som mu vysvetlila a rýchlo kráčala mestom. Ľudia sa samozrejme obzerali. Stlačila som si koreň nosa. A bolo po nenápadnosti. Opäť.