Ako vyjednávať so Smrťou 2

171.Krok: Počúvaj rozkazy múdrych bohov!

Zatiaľ čo som sa strácala v podobných myšlienkach, Anubis pozorne čítal nápisy. Postupne odkrýval zaprášené písmo. Niečo si šepkal a zamyslene prikyvoval. Potom sa náhle otočil a opatrne našľapujúc prebehol k druhej strane. Tam sa zastavil pri ďalších obrázkoch. Ako sa pomaly vzdiaľoval, svetla pri mne ubúdalo. Nervózne som si objala ramená. Nemienila som ostať v tme, zatiaľ čo si on pobehoval po miestnosti.

"Anubis," ozvala som sa, ale nezdalo sa, žeby ma vnímal. Zhryzla som si do pery. Predsa si od neho nebudem pýtať povolenie. Nič sa mu nestalo, tak čo by sa malo stať mne? Opatrne som vkĺzla jednou nohou na kamennú podlahu. Čakala som. Nezdalo sa však, že by sa čokoľvek zmenilo mojou prítomnosťou. Navýšila som level odvážnosti a trasúco som vošla do miestnosti.

Anubis prestal splašene čítať. Vystrel sa. Zdalo sa akoby počúval. Znervóznilo ma to obzvlášť preto, lebo som nič nezaznamenala. Očividne to bol zlý ťah. Obrátila som sa a šla sa pekne-krásne vrátiť, odkiaľ som prišla. Žiaden otvor tam však už nebol. Nikto by mi v tej chvíli neuveril, aké zdesenie som zažila. Zhíkla som. Boh smrti sa ku mne rázne otočil. Jeho nahnevaná tvár hovorila za všetko.

"Leila, nevravel som ti náhodou, že máš ostať na tých schodoch? Ani si nevieš predstaviť, čo si práve teraz spôsobila!"

"Ale... Ale... Ako som mala vedieť, že tie dvere zmiznú, keď tam nikto nebude stáť? Prečo si mi to nepovedal, keď si o tom vedel?!"

Anubis stisol pery do rovnej čiarky.

"Nevedel. To je totiž posledná vec, čo ma trápi a teba by mala tiež. Nerob žiadnu paniku. Len sa opatrne pozri pod nohy," vyzval ma.

So strachom zvierajúcim hrdlo som sa pozrela pod seba. Mala som čo robiť, aby som hlasno nevykríkla. Tie kosti... Oni sa hýbali! Pripomínali mi veľké pletence rýchlo sa hýbajúcich náhrdelníkov na neviditeľných šnúrkach.

"Nehýb sa! Sú jedovaté. A obávam sa, že ich jed účinkuje aj na duše," zadrhol nahnevane.

"A prečo si mi to nepovedal?!" s hrôzou som naňho kričala.

"Lebo som sa to dozvedel postupne, ako som to čítal! A nenapadlo mi, že budeš taká hlúpa, aby si nepočúvla rozkaz na takomto mieste! Očividne som sa však mýlil. Tu máš pomstu za svoju rebéliu voči božstvu!" Kosti akoby reagovali na jeho hlas, začali sa vrtieť omnoho nepokojnejšie.

"Dobre, priznávam, že som to nemala robiť," pripustila som rýchlo. "Pomôžeš mi?!" zúfalo som naňho pozrela. Prekrížil si ruky na hrudi.

"Vieš čo musíš spraviť, keď požaduješ od boha pomoc."

"Anubis, to nie je vtipné! Nebudem tu kľačať! Tie hady sú všade!" Anubis sa však zachechtal a pokrútil hlavou. Nechápavo som naňho pozrela. Čo mu bolo na tejto situácii také vtipné?

"Toto je jedna veľká pasca na hlúpe dušičky ako si ty. Celá miestnosť je plná kostier hadov, ktoré ožili vďaka tvojej prítomnosti. Ste to celí vy! Ľudia. Najprv porušíte naše pravidlá a potom žiadate o pomoc či odpustenie."

"To je naozaj úchvatné! A čo teraz mám podľa teba robiť?" ustráchane som mu odvetila. Hady sa mi začínali obtierať o nohy. Preľaknuto som vyskočila. Pri dopade sa mi podarilo doskočiť na chvost a rozdrviť ho. Obrátil sa mi žalúdok, keď som pod nohami pocítila to jemné chrupnutie. Anubis si však dával na čas. Rozmýšľal. Nakoniec s miskou plnou ohňa pred sebou sa na mňa vážne zadíval. V ohni vyzerala jeho tvár hrozivo.

"Povedz mi teda jediný dobrý dôvod, prečo by som ťa nemohol nechať riešiť si svoj vlastný problém." Vzkypel vo mne hnev.

"Takže teraz to je môj problém? Naozaj dojímavé! Neštvi ma a okamžite pohni so svojou velebnou zadnicou ak vôbec chceš mať nejakú dušu, ktorú by si odniesol do Duatu!"

Panika vo mne rástla každou minútov. Jedna kostra sa mi začínala šplhať po mojich bosých nohách. Zdesene som si ju strhla. Bolo to strašné. Akoby sa mi ostré kamene snažili zarezať cez kožu až niekde dovnútra.