Ako vyjednávať so Smrťou 2

178.Krok: Nedovoľ aby moc boha prešla hranice ľudskosti!

Nasrdene som sa naňho pozrela. V jeho očiach som vyčítala, že on vie, že ja to viem. Stisla som pery do úzkej čiarky.

"Odchádzam!" vyhlásila som a otočila som sa na odchod. Zatarasil mi cestu. Z jeho očí pominulo aj to málo dobrosrdečnosti, ktoré v sebe prechovával. Ostali chladné ako čierna zem, do ktorej by ma najradšej sám už veľmi dlho pochoval.

"O tom rozhodujem ja, duša!" zasyčal.

Vzdorovito som zdvihla bradu.

"Už nie! Nemáš na mňa žiadnu páku! Nemám jediný dôvod, prečo by som ti mala pomáhať! A len pre tvoju informáciu, žezlo si zoberiem so sebou a vrátim ho späť odkiaľ si ho vzal!"

"Aha, takže teraz budeš zvaľovať všetko na mňa? No, to som potom rád, že o tebe svet počul naposledy!" S tým jeho oči zažiarili zlatým svetlom. Prešla mnou vlna obrovskej energie. Prehla som sa v pase od náporu. Celé telo som mala v jednom ohni. Zvrieskla som od bolesti. Chcela som prosiť Anubisa, aby prestal, no z mojich úst nevyšlo ani hláska. Opäť sa to zopakovalo. Nebola som viac pánom svojej slobodnej vôle. Ovládal ma ako bábku na neviditeľných nitkách. Nikdy neprestal.

A môžem ti ovládnuť aj myseľ. Ukázať ti veci, ktoré ťa čakajú a ktorým sa nevyhneš! Môžem ťa donútiť blúzniť či veriť v čokoľvek, čo by som chcel! A konečne mám dosť síl na to, aby som ťa donútil zomrieť v mojom mene!

S tým som sa na jeho pokyn vystrela. Snažila som sa brániť, no moje telo ma nepočúvalo. Rovnako ako vtedy na balkóne. Spomienky mi zaplnili hlavu. Dostala som strach. Nebyť toho, že som bola paralyzovaná, klepala by som sa tu ako osika. Jeho slová do mňa narážali ako dýky priamo do srdca. Toto som od neho nečakala. Určite nie po tom všetkom, čím sme si spolu prešli. Bol monštrum! Ako bolo možné, že som doteraz nevidela jeho pravú tvár?

Boh smrti ku mne pristúpil a chytil ma za bradu.

"Teraz už nie si taká odvážna, čo? Prečo opäť neotvoríš svoju malú papuľku, aby si na mňa vypustila ďalšie nezmyselné dôvody, prečo by som ťa mal nechať nažive?" Na chvíľu sa zamyslel a hlasno sa zasmial na celú miestnosť.

"Jasné, že nič nehovoríš. Nemôžeš. Si úplne v mojej moci. A čo poviem, to ti je sväté." Uškrnul sa na mňa svojím víťazoslávnym pohľadom.

"A teraz kráčaj k hrobke jedného z najmocnejších bohov, ktorých kedy uvidíš za svoju krátku púť."

Ako na povel som sa otočila a aj napriek mojím vnútorným búrlivým protestom, telo poslušne splnilo jeho rozkaz. Anubis medzitým zobral brašňu so žezlom. Rozmýšľala som, čo plánoval robiť, keďže bez zvitkov nevedel, ako oživiť Usira. Šľahol po mne pohľadom.

"Som si istý, že budem vedieť niečo vymyslieť aj sám. Nepotrebujem na to nejaký hlúpy kus papyrusu!" Ako na dôkaz svojich slov si obmotal handru okolo ruky a opatrne vybral žezlo. V porovnaní so zaprášenými stenami pôsobilo ešte impozantnejšie. Nahol sa nad sarkofág. Niečo tam odkrútil. V duchu som nadvihla obočie. Mala som z toho zlý pocit. Nech sa snažil urobiť čokoľvek, určite to nepovedie iba mňa do záhuby. Mohla som len dúfať, že aj napriek všetkému, čo spraví, Usirus nepovstane. Sama som sa v duchu musela pousmiať nad touto zvláštnou zmenou uvažovania.