Ako vyjednávať so Smrťou 2

192.Krok: Bludiskom prejdú iba chytrí!

Zbabelec, pomyslela som si a prešla cez zatvorené dvere. Prekvapivo to nebolo až také zvláštne ako som si myslela. Chodba bola tichá. Zamrzelo ma, že Anubis ma nenasledoval. Musela som to očividne urobiť sama. Pustila som sa do pátrania. Aspoňže s krídlami budem môcť prechádzať všetko omnoho rýchlejšie. Prelietavala som z miestnosti do miestnosti a prekutrávala každý roh a kút. No každou ďalšou minútou som bola viac a viac zúfalejšia. Počula som nad sebou hlasný monotónny hlas. Obrat už pravdepodobne začal. Ponorila som sa do depresie. Dušu mi zachvátil strach. Čo ak to nestihnem? Čo ak to nenájdem? Čo potom?

Na toto som nemala odpoveď. Prehrabávala som sa ďalej izbami. Našťastie tu nikto neostal. Všetci sa očividne zúčastňovali ceremónie. Keď som dokončila aj poslednú izbu, ktorú som videla na danom poschodí, presunula som sa na ďalšie. Avšak pri pohľade, ktorý sa mi naskytol, som sa skoro rozplakala. Bolo tu možno dvojnásobne viac izieb. Stisla som pery do úzkej čiarky. Toto všetko budú určite hosťovské izby. To tam určite neschovali. Priamo som zamierila na ďalšie poschodie. Tam boli ďalšie izby. Zasa som prešla vyšie, no scenár sa iba opakoval. Zastavila som sa až po náročnom výstupe do ďalších kút tohto prehnitého miest. Nerozumela som tomu. Že sa museli pohrávať s priestorom mi bolo úplne jasné, ale ako bolo možné, že som stúpala stále dohora, no všetko som počula úplne rovnako?

Zmätene som pozrela na všetky strany. Musela byť nejaká cesta von. Mohla to byť všetko iba ilúzia. No tak Leila, mysli! Otáčala som sa v priestore. Hlas odniekiaľ zhora mi stále doliehal k ušiam a pripomínal mi, že každým slovom som strácala nádej na získanie svojho tela späť. Zúfalo som vletela do jednej z miestností. Hľadala som čokoľvek, čo by mi pomohlo odhaliť skutočnosť. A v tom som to zbadala. Zrkadlo. Odraz reality aj ilúzie? Schytila som ho svojimi pazúrmi na nohách a silno potiahla. Zrkadlo sa po troche námahy rozkývalo až úplne vypadlo z rámu. Pevne som ho držala, no aj napriek tomu sa mi šmýkalo. Nevedela som však, čo s ním ďalej. No ak teoreticky robil odraz, mohol by ukázať aj skutočnosť za ilúziou? Netušila som, no aj napriek tomu som ho vyniesla z izby na chodbu.

S buchnutím dopadlo na zem. So zlým tušením som k nemu priletela. Prestrašene som sa pozerala na všetky strany, no nevyzeralo, žeby tu niekto bol. Upútal ma odraz v zrkadle. Lepšie som si ho prezrela. Vyzeralo to ako strop. Drevený strop. Presne taký, aký by som si predstavovala v pôvodnom domčeku, do ktorého sme vstúpili. Zvedavo som ním otáčala. Pohľad sa menil. Boli sme tesne u stropu a v rohu izby stáli dvere. S novou nádejou som schytila zrkadlo a zlietla o zopár poschodí nižšie. Opäť som skontrolovala odraz. Boli sme asi tak v strede miestnosti. Zletela som ešte o čosi nižšie, dokým som pred sebou neuvidela odraz podlahy a dvier. Pozrela som sa tým smerom. Ukazovalo to do jednej z mnohých chodieb. Na nič som nečakala a vletela do nej nechávajúc zrkadlo na podlahe.

Chodba bola nekonečná. Nanešťastie z nej vybočovalo množstvo na vlas rovnakých uličiek. Toto miesto mi začínalo trochu pripomínať labyrint. A jediný kľúč na cestu von som nechala v hlavnej chodbe. Ja som ale hlúpa! No aj napriek tomu som verila svojej intuícii a pokračovala rovno. Zrkadlo pred tým ukazovalo priamo na dvere, takže ak pôjdem rovno, nemohla som ich minúť.

Môj entuziasmus ma však opustil v momente, keď som narazila na rázcestie. Hlavná chodba sa rozchádzala do písmena té. Zúfalo som pozerala z jendej chodby na druhú hľadajúc akýkoľvek náznak správnej cesty. Stisla som pery. Nemohlo to byť predsa jediné zrkadlo v celom tomto priestore! Zúrivo som otvárala najbližšie dvere hľadajúc moju novú mapku, keďže predchádzajúcu som veľmi nelogicky nechala ďaleko za sebou. No na moje veľké sklamanie, najbližšie izby neobsahovali žiadne zrkadlá. Obyvatelia týchto izieb sa pravdepodobne nečesali, trpko som si pomyslela. Nakukla som do ďalšej miestnosti. S malou dušičkou som pohľadom zablúdila k stolíku oproti posteli. Skrivila som ústa, keď som zistila, že ani tu nie je žiadne zrkadlo. Už som chcela nahnevane opäť buchnúť dverami, keď ma na posteli čosi upútalo. Zvedavo som k tomu priletela. Na tenkom paplóne ležalo malé zrkadielko. Veľkosťou by sa zmestilo do akejkoľvek kabelky. Musela som uznať, že bolo naozaj praktické. Na nič som nečakala a postavila sa s ním na koniec chodby.

V malom odraze som videla niečo zvláštne. Zamračene som pozerala na hladkú, lesklú, čiernu vec, ktorá sa pravidelne zdvíhala a klesala. Nechápavo som na ňu pozerala. Čo to malo znamenať? Zrkadielko sa mi zarosilo. Automaticky som si ho utrela a opäť študovala danú vec. Zrazu som ustrnula. Prečo by sa vôbec malo nejaké zrkadlo rosiť pri bežnej teplote? A spravilo to znova. Pozrela som sa do chodby. Ustúpila som o zopár krokov a znova sa cez neho pozrela. Predo mnou sladko spinkalo Sutechovo zviera. To jeho dych musel rosiť zrkadlo. Zbledla som. Mala som sakramentské šťastie, že moje trieskanie dverami ho nezobudilo. Nemienila som to však riskovať. Potichu som sa mu otočila chrbtom a trasúcou rukou sa pozrela do zrkadla na opačnej strane. V odraze som zahliadla niečo, čo mohlo pripomínať rám dverí. Spokojná s tou predstavou som rýchlo letela preč od toho tvora dúfajúc, že toto zrkadlo neklamalo.