Ako vyjednávať so Smrťou 2

162.Krok: Anubis miluje!

"Myslíš to vážne?" pýtala sa šeptom. Anubis sa usmial.

"A kedy som to tak nemyslel?" Pohladil ju po jej krásnom ligotajúcom sa líci.

"Čo keby sme sa poprechádzali za jasnej noci tak ako kedysi? Všetky tvoje sestry nám budú závidieť," dal jej návrh nespúšťajúc z nej oči. Sopdet sa naňho jemne usmiala.

"Prisahám, že tentoraz vynechám podrobnosti o tom, čo sa stane s dušami po smrti," vážne jej povedal, na čo sa zasmiala.

"Ty si pamätáš, ako veľmi som to nemala rada?"

"Pamätám si veľa vecí, Sopdet." Zdvihla k nemu pohľad. Jemne si s ním preplietla ruky. Zazubila sa. "Ale tentoraz ja rozhodnem, kde pôjdeme." Anubis prikývol. Zdvihol sa vietor. Prudký náraz vzduchu mi podkopol nohy. Bolestne som dopadla na piesok. Ešte som si stihla všimnúť Sopdetin uspokojivý pohľad, ktorý na mňa vrhla a spolu sa premiestnili. Ostal po nich iba veľký kúdeľ rýchlo sadajúceho piesku.

Ešte dlhú chvíľu som ostala ticho stáť. Rozmýšľala som, čo sa tu práve udialo. Nebyť popola na zemi myslela by som si, že sa mi to iba snívalo. Jedna pálčivá otázka mi však stále vŕtala hlavou. Bolo nájdenie Usirovho chrámu naozaj jeho prioritou? Alebo celý čas myslel iba na hviezdu? Uňho si človek naozaj nikdy nemohol byť istý. V hlave som si prehrávala, ako sa k nej správal. Ako pekne sa dokázal na niekoho dívať, keď chcel. Ťažko som si však dokázala predstaviť, žeby Anubis mohol byť naozaj zamilovaný. Možno ho priťahoval jej výzor. No to je asi najďalej, kde by som bola schopná zájsť myšlienkami o jeho schopnosti milovať. Jedinú osobu, ktorú bezhranične ľúbil a obdivoval, bol on sám. Aspoň sa ma o tom celé mesiace snažil presvedčiť.

Povzdychla som si. Nemalo zmysel sa zapodievať božským uvažovaním. Boh smrti bol nepredvídateľnejší ako vietor na púšti. Zamyslene som sa dívala na obzor. Ktovie kedy sa vráti? Mala by som využiť príležitosť toho, že bol momentálne zaneprázdnený inými myšlienkami a dopriať si taký dlhý spánok, aký mi jeho neprítomnosť dopraje. Koniec-koncov zaslúžila by som si aj omnoho viac než len toto. So spokojným úsmevom som si odtrhala zo tri-štyri palmové listy, nahádzala ich na kopu a zvalila sa na ne. Neboli neviem ako pohodlné, no po tomto náročnom dni boli všetko, čo som si chcela želať. Cítila som, ako mi oťažievajú viečka. Podvolila som sa spokojnému spánku a prvýkrát po dlhej dobe som zaspávala s vedomím, že tentoraz tu už nebol nikto, kto by mi čumel na chrbát.