Ako vyjednávať so Smrťou 2

152.Krok: Ber si príklad od Ahmosa!

Pozrela som sa na všetky strany.

„A ktorým smerom pôjdeme?"

„Pôjdeme? To teda nie! Žiadne my nebude," oznámil mi s úsmevom a rozpažil ruky.

Začal si niečo mrmlať. Piesok sa pred ním zvíril. Vytvoril malý kúdeľ prachu. Rukou som si zaclonila tvár, aby mi malé kamienky nefúkali do očí. Keď prach opadol, pred Anubisom stál tmavý dromedár. Vyzeral dosť netypicky. Akoby do púšte ani nepatril.

„Pokľakni Ahmos pred svojim pánom a vzdaj tak úctu, ktorá mu prináleží!" vyzval dromedára Anubis. Dromedár poslušne ako baránok spravil to, o čo ho Anubis žiadal. S údivom som sledovala ako opatrne klesá na predné kolená kopytami hrabajúc v piesku. Anubis sa naňho spokojne zadíval. Otočil sa ku mne a ukázal naňho.

„Vidíš ho? Takto sa to robí! Máš sa ešte čo učiť!" Prevrátila som oči stĺpikom. Potmehúdsky som sa usmiala. To teda určite! Už iba od ťavy by som sa mala čomu priučiť! Anubis veľkolepo za zvuku fanfár v jeho hlave nasadol na netradične sfarbené púštne zviera. To sa s ním zdvihlo.

„Smer oáza!" zahlásil a pustil sa podľa mňa náhodným smerom. Úsmev mi zamrel na perách. Snob jeden! Arogantný egoistický nafúkanec! To nemohol pričarovať jednu ťavu aj mne?!

„Nie nemohol! Za prvé je to dromedár, za druhé Ahmos je iba jeden a za tretie si ho nezaslúžiš!"

Nemo som ostala civieť na jeho pomaly sa vzďaľujúci chrbát.

„A čo si podľa teba zaslúžim?!" skríkla som za ním.

„Balzamovanie a srdce v požieračkinom hrdle!" odvetil mi naspäť rovnako hlasno, aby som ho počula.

Odula som pery. Niekedy bol naozaj na zabitie! Skľúčene som sa pozrela za seba. Predo mnou sa rozliehala vyhňa bez možnosti úniku. Buď pôjdem za Anubisom a hádam sa dostaneme čoskoro k oáze alebo sa stratím v púšti a zomriem od smädu alebo na úpal. Ktovie čo by prišlo skôr.

„Ani nad tým nerozmýšľaj, duša! Pekne krásne nasleduj svojho boha," ozvalo sa veľkou ozvenou spoza kopca. Akoby sa jeho hlas ozýval všade vôkol mňa. Bolo to veľmi nepríjemné. Smutne som sa zadívala na obzor. Výnimočne mal možno pravdu. Bol by to hlúpy nápad. Otočila som sa a bosky kráčala za Anubisovým dromedárom.

 „Ešte ako ďaleko?" pýtala som sa cez popraskané pery. Povedať, že bolo horúco bolo naozaj prislabé. Tá horúčava človeka vyciciavala ako Anubisova prítomnosť. Ak nie ešte horšie. Dívala som sa na zadok jeho tmavého dromedára. Po chvíli odpovedal:

„Prečo si taká netrpezlivá, duša? Budeme tam, až tam budeme! Ja neviem urýchliť čas!" zavrčal podráždene.

„To možno nie, ale urýchliť smrť očividne áno," zamrmlala som si pre seba.

„Počul som to!"

„Tak si to aj zapíš a prestaň sa tým riadiť!" okríkla som veľkú chlpatú zadnicu.