Ako vyjednávať so Smrťou 2

168.Krok: Nie je cesta vždy len to čo vidíme!

V niečom som dokázala pochopiť, prečo sa tak hneval. Toto miesto muselo kedysi pôsobiť naozaj impozantne. Prešla som cez posledné veľké stĺpy. Ocitli sme sa na ďalšom veľkom priestranstve, kde nás vítal menší podstavec obohnaný stĺpikmi. Tie tam dali archeológovia, aby to ľudia nezničili. Anubis to vyhodil opäť niekde ďaleko do púšte ešte pred tým, než som ho stihla zastaviť. Začínalo ma to štvať. Keby to aspoň hodil tej svojej hviezde na hlavu! Prudko sa ku mne otočil. Tvár mal stiahnutú hnevom.

„Duša, čo som ti povedal? Dávaj si pozor na jazyk! Lebo na tomto mieste oňho naozaj môžeš aj prísť,“ zasyčal na mňa. Zahryzla som si do pery.

„Pardon,“ pípla som. Anubis ma však ďalej prepaľoval pohľadom. Nakoniec zašiel za roh veľkého sálu, kde sme pred tým boli, a ja som ho poslušne nasledovala. Predo mnou sa zjavila obrovská  nádrž s vodou. Bolo to naozaj prekvapujúce. Nečakala som ju tu. Čo som však tiež nečakala, bol odporný zápach, ktorý ku mne dovial. Už som sa chcela Anubisa spýtať, čo je za tým, ale zastavila som sa včas. Nebolo by to múdre. Možno to malo svoj dôvod. Boh smrti sa však na jazero ani nepozrel a svižne kráčal k ďalším stavbám. Už z diaľky som videla malý oblúk, cez ktorý sme to boli schopní prejsť.

Nakoniec sme sa dostali na ďalšie nádvorie. Začínalo mi byť poriadne horúco. A hlavne ma boleli od toľkej chôdze nohy. Nečakala som, že to bude až taká dlhá túra. Nečakala som veľa vecí, ktoré sa udiali v Egypte a mala som pocit, že ani za jednu z nich som nebola v konečnom dôsledku rada. Možno až na fakt, že ma Eset vyliečila. To mi opäť pripomenulo, ako do mňa Anubis hodil kameň. Natiahla som si kožu na ruke a nechala ju voľne priľnúť naspäť na svoje miesto. Nepripadala mi nejako zvlášť odolná. Hoci bola pravda, že za tie dva dni som krásne zhnedla do horkej čokolády miesto toho, aby sa zo mňa stal chodiaci rak. Ak by som teda ešte pred tým niekde nezomrela na úpal.

„Sme na mieste,“ oznámil Anubis a obrátil sa na mňa so šťastným úsmevom.

„Duša, dovoľ mi ti ukázať Usirov chrám v celej jeho majestátnosti.“ Pozrela som sa na chrám v rohu tohto nádvoria. Bol veľký, no na prvý pohľad mi nepripadal, žeby sa nejako zvlášť líšil od tých ostatných. Proste ďalšia z mnohých poškodených budov v tomto areáli. Anubis si všimol, že ma ničím nezaujala. Nechápavo sa na mňa zadíval.

“Necítiš Usirovu prítomnosť?”

Pokrútila som hlavou. Popravde som čakala, že keď sem konečne dorazíme, tak budem viac žasnúť nad miestom, kde sa to všetko skončí. Anubis namrzene odul pery a urazene sa pobral do chrámu. Potichu som ho nasledovala.

V chráme bolo ticho. Zavanul tu iba piesok z púšte a vietor vytvárajúci v útrobách starovekej stavby dutú ozvenu. To miesto mi nháňalo strach. Vyznelo tak opustene, akoby to ani nemohla byť pravda. Anubis mlkvo prechádzal po chodbe. Nakukoval do každej miestnosti. Zakaždým však iba nespokojne pokrútil hlavou a pokračoval. Bolo mi jasné, že niečo hľadal. Zaujímalo by ma, čo to bolo. Nakoniec sme došli až na koniec chodby. Rozdeľovala sa v dve vytvárajúc pomyselné téčko. Rozmýšľala som, ktorou stranou teraz. Tá naľavo bola zavalená kameňmi, obohnaná lepiacou páskou s upozornením na padajúce kamene. Logicky som sa teda vybrala jedinou možno cestou.

Leila, stoj!

Tušila som, že to takto dopadne. S povzdychom som sa otočila pripravená ho zasypať tonou argumentov, prečo som nemienila odkopávať tú druhú stranu. Inak povedané, bolo vylúčené ísť tamadiaľ. On sa však nad mojími myšlienkami iba pousmial.

Toto nám otvorí cestu do chrámu, povedal mi do hlavy a ukázal na stenu. Nemo som zízala na prázdnu stenu bez akýchkoľvek hieroglyfov a opäť naňho. Nechápala som o čom to rozprával. Veď už sme boli v chráme. A ako by nám mala pomôcť prázdna stena? Uznávala som, bolo čudné, že nebola popísaná, ale o to bol väčší dôvod sa domnievať, že to pravdepodobne zničil čas.

Anubis však opäť nad mojimi myšlienkami iba pokrútil hlavou a potmehútsky sa zasmial. Očividne mal v rukáve nejaký fígeľ, o ktorý sa so mnou nechcel tak ľahko podeliť.

Pozeraj sa a uč sa od toho pravého!