Ako vyjednávať so Smrťou 2

145.Krok: Netreba dúfať v pomoc liečiteľa!

Po ceste nás zastavil jeho kolega. Očividne bol veľmi zmätený, keď videl mňa ako za ním kráčam. No ten mu niečo rýchlo povedal v egyptčine. Chlapík chápavo prikývol, no potom sa na mňa opäť zarazene pozrel. Ďalej sa tam o niečom dohadovali. Nakoniec jeho kolega neochotne prikývol a nechal nás pokračovať v ceste. No neušiel mi jeho nevraživý pohľad, ktorým ma obohatil, keď okolo nás prechádzal.

"Tak to si vyprosím, aby na mňa hádzal smrteľník takýto pohľad! Ja si to s ním zrátam len čo sa zabývam vo svojom kráľovstve."

"Nemyslím si, že si to bol ty, na ktorého hádzal nepekný pohľad," nadškrtla som mu. No ako to uňho bývalo zvykom, nedokázal ani tentoraz čítať medzi riadkami.

"A na koho iného by sa pozeral?"

"Asi len na toho, koho mohol vidieť."

"Nebuď drzá!" Prevrátila som očami. To bol celý Anubis.

Keď recepčný otvoril dvojkrídlové dvere na samom vrchu ich hotela, onemela som od úžasu. Myslela som, že to čo som videla v Paríži bol luxus, no toto ďaleko prekonalo moje všetky predstavy o luxuse. Celá podlaha bola z modrého epoxidu prelievajúceho sa do bielej drevenej podlahy. Hneď pri dverách bol botník a skriňa na odloženie vecí. Steny boli taktiež biele, no zakrývalo ich množstvo abstraktných obrazov. Keď som prišla do obývačky, naskytol sa mi pohľad na veľký huňatý koberec béžovej farby, ktorý príjemne ladil s nábytkom aj s podlahou. Bola tu obrovská plazma. Všade sa nachádzali malé doplnky ako vázy a kvety. Prekvapilo ma že boli živé a dobre udržiavané. Cez nadýchané krémové záclony som videla, že táto izba mala aj balkón. A rozhodne nie malý! Sadla som si na gauč a na moje veľké prekvapenie, skoro som sa celá doňho ponorila. Skrivila som nos. Nemala som rada, keď boli také mäkké. Poväčšine ma z toho potom bolel celý chrbát.

Recepčný nám pokynul, aby sme sa šli pozrieť aj do spálne. Bola rovnako veľkolepá ako zvyšok apartmánu. Nielenže bola priestranná, ale aj vkusne zariadená. Bol tu stolík s obrovským zrkadlom v zlatom ráme. Dopasovali k tomu taktiež aj kľučky na bielom stolíku. Aj tu bola podlaha z epoxidu. Dominantou celej izby bola majestátna posteľ s baldachýnom nebíčkovo modrej farby. Taktiež tu boli dva nočné stoly a veľká stavaná skriňa, ktorá zaberala celú stenu a ďalší vchod na balkón. V rohu bola pustená klimatizácia, ktorá spríjemňovala vonkajšiu horúčavu. Ukázal nám ešte kúpeľňu veľkú ako samostatná izba zhotovenú v rovnakom štýle. Potom sa s Anubisom úctivo rozlúčil a išiel si ďalej vykonávať svoju prácu. Osameli sme. Rozmýšľala som nad dlhým horúcim kúpeľom. Hoci bolo vonku samo o sebe teplo ako to na Sahare býva.

Nakoniec ticho medzi nami prerušil Anubis.

"Tváriš sa, akoby liečiteľ už nebol ani potrebný. Dobre vedieť, že iba pohľad na takýto prepych, ktorý si mimochodom nezaslúžiš a je prednostne určený mne, ťa zázračne vyliečil. Alebo možno tu nebolo čo liečiť od samého začiatku," ostro poznamenal. Prekvapene som sa k nemu otočila. Vyzeral hrozivo. Očividne sa v ňom prevaľovala zlosť.

"Ja som neklamala, Anubis. Stále sa cítim mizerne, všetko ma bolí a..."

"Dosť!" vyštekol. Zarazene som zatvorila ústa. Nebezpečne sa usmial a prekrížil si ruky cez hruď. Zaujal svoju namyslenú pózu a prebodol ma pohľadom.

"Tak ty si myslíš, že mi len tak prejdeš cez rozum? V mojej prítomnosti? Tak to ani náhodou! Potrebuješ vyliečiť? Ja ťa hneď vyliečim, ale prácou! A mám pre teba ešte jednu dobrú správu," naklonil sa ku mne a tichšie dodal, "hneď ti ju idem aj pohľadať." S tým sa otočil na päte a odkráčal z miestnosti. Počula som potom iba rázne buchnutie dverí a lomcovanie kľúčom, dokým neprišiel na mechanizmus zamykania.

To aby si si náhodou neurobila nechcený výlet, dušička.

Prehltla som. Nemala som veľa času, dokým si niečo vymyslí. Moje kroky rýchlo smerovali do kúpeľne. Keď už ma chcel obdarovať akoukoľvek robotou, mienila som ju robiť aspoň čistá.