Ako vyjednávať so Smrťou 2

156.Krok: Opaľovací krém nemusí byť vždy potrebný!

Unavene som si vydýchla a oprela sa o drsnú kôru palmy. Anubis mi dal priam nesplniteľné úlohy. Na to, aby sme mohli privolať tú jeho nemenovanú bohyňu, potrebovala som nájsť púštnu ružu, púštne sklo a hviezdny prach. Nad poslednou zložkou som iba nadvihla obočie, keďže som nemala tušenia, odkiaľ to vyhrabem. Nebola som predsa ani astronaut, aby som chodila po vesmíru a zbierala ho, ani nejaký vedec na ústave, aby som k tomu mala prístup, ak samozrejme niečo také ako hviezdny prach existovalo.

Pozrela som sa na vyprahnutú púšť. Aj napriek tomu, že som bola v tieni stromov, to teplo ma vyciciavalo. Pozrela som sa na kvet ležiaci pri mojich bosých nohách. Našla som ho celkom rýchlo. Očividne to bol jeden z mála kvetov, ktorý prežíval okolo oáz. Bol to v podstate drobný stromček alebo ker s malými ale o to krajšími rúžovými kvetmi. Vravel, že tá bohyňa ich má najradšej. Tak som zobrala jednu vetvičku.

Zvedavo som si obzerala svoje ruky. Boli hnedé ako tmavá čokoláda. Skontrolovala som si aj nohy. Zamračila som sa. Ani stopa po tom, žeby som celú večnosť chodila bosky po horúcom piesku. Niečo tu nesedelo. Očakávala by som minimálne celé červené ruky a úpal. Prstom som sa dotkla kože na svojom predlaktí. Nebolela. Akoby sa nič z toho nestalo.

"Pauza sa skončila. Svoj drahocenný oddych si už dostala. Vstávaj! Musíš ešte nájsť dve prísady a je poobedie. Do večera nemáme veľa času. Prečo inak tak prekvapene zízaš na svoju ruku?"

Nemo som naňho civela. Premýšľala som. Urobil to on? Ale kedy? A ako?

"Pozri sa na ňu," vyzvala som ho a nastrčila mu ju. Nadvihol obočie.

"A čo by som tam mal vidieť? Je to ľudská ruka. Tak ako bilióny iných rúk."

"Ale pozri sa na ňu! Je opálená!"

"A čo má byť, Leila? Veď si v Egypte priamo pod Reovým slnkom. Aj tá ruka si uvedomila, že je najvyšší čas dostať tú správnu farbu. Nie ako tí bledokožci všade inde."

"Anubis, ja som prišla z Ameriky. Bez akéhokoľvek opaľovacieho krému som sa plahočila púšťou a nemám na sebe ani jednu jedinú popáleninu. To je proste vylúčené! Takže, čo si spravil?" opýtala som sa priamo a prekrížila si ruky na hrudi. Anubis sa na mňa urazene zadíval.

"Ja? Kedy som ti niečo spravil? Za všetko čo sa ti v živote stalo si si mohla vždy sama! Ja som bol iba nevinný pozorovateľ."

"Ako inak," ironicky som zatiahla a ďalej ho prepaľovala pohľadom.

Boh smrti však na mňa zamyslene pozrel. Poškrabal sa po brade.

"Vravíš, že by si mala byť spálená?"

Prikývla som. Zamyslene sa na mňa díval. Potom odvrátil pohľad.

"Tak sa o tom presvedčíme," zamrmlal a očami pátral po okolí. Znervóznela som. Netušila som, čo plánoval urobiť.

Odrazu ma niečo ostré trafilo do chrbta.

"Au!" skríkla som prestrašene a rýchlo sa stavala na nohy. Za mnou ležal ostrý kameň. Zrazu ma Anubis schytil zozadu za golier šiat. Rýchlo som sa chcela otočiť, ale schytil ma za pás a zabránil mi v tom.

"Zaujímavé," skonštatoval a pustil ma.

"Čo...Čo je zaujímavé?" vykoktala som zahanbene zo seba, keď som si uvedomila, že mi práve pozrel pod šaty.

"Po tom kameni nemáš ani škrabanček," usúdil. Pohľadom som zablúdila ku kameňu. Neveriacky som naňho ukázala prstom.

"Ty..."

"Zaujímalo by ma, čo by spravila taká kopija alebo šabľa."

Privrela som oči. Toto som naozaj nepotrebovala počúvať. Očividne som nebola sama, kto bol pridlho na slnku.

"Anubis, nech už máš čokoľvek na mysli, môžem ťa uistiť, že to nebude dobrý nápad."

"Potreboval by som ešte jednu vec, aby som si to overil," obrátil sa na mňa s odhodlanosťou v očiach.

Nepáčil sa mi tón jeho hlasu ani jeho zmýšľanie.

"Nech zamýšľaš čokoľvek, moja odpoveď je nie," rázne som mu opäť povedala.

"Na toto nepotrebujem tvoje povolenie," usmial sa.

Prehltla som vystrašenú slinu. Všimla som si ako rukou krúži nad hladinou oázy. Odrazu sa odtiaľ vynorila jedna stará hrdzavá dýka. Schmatol ju a obrátil sa ku mne. Zazubil sa.

"Zahráme sa na faraóna a jeho nepriateľa. Čo ty na to?"

"Že si totálne zošalel!" skríkla som naňho.