Ako vyjednávať so Smrťou 2

141.Krok: Bohovia sa neobjímajú

Keď sa kruh o dosť zúžil, skúsila som to ešte raz.

"Ja nemám peniaze," skúsila som ešte raz veľmi pomaly a zrozumiteľne gestikulujúc pri tom. Ukázala som všetkým prázdne vrecká. Ak už toto nepochopili, tak neviem čo potom.

"Ale...Anubis peniaze má! Má ich hordu! Ja... Ja vás k nemu zavediem, čo vy na to?" skúsila som s ustráchaným úsmevom. A pri mojom šťastí ich očaruje skôr, než budú môcť čokoľvek skúsiť.

Niekto po mne hodil kameň. Šokovane som vypleštila oči tým smerom. Čo to malo znamenať? Po ňom nasledovali ďalšie. Vyhýbala som sa im ako som len najlepšie vedela. Hádam ma len nechceli ukameňovať?! A kvôli čomu? Dochádzali mi nápady ako sa zachrániť. Húf ma pritlačil k stene. Začali hlasno pokrikovať, rozhadzovať rukami a pľuvať mi do tváre. Chránila som si hlavu rukami. Sipela som od bolesti zakaždým, keď mi do rúk, brucha a nôh narážali ostré kamene. Vzhliadla som k oblohe. Privrela som oči. Vedela som, že to budem trpko ľutovať. Veľmi, veľmi trpko. Ale bez toho možno žiadne budem nebude. Padla som na kolená snažiac si stále chrániť hlavu pred údermi letiacimi z každej strany. Z úst sa mi drali slová, ktoré by som nikdy v živote nepovedala. Cítila som trpkosť na jazyku pri každej hláske o to viac, že som to myslela vážne. Ja-ateista! Našťastie som bola neraz nútená počúvať jeho reči natoľko dobre, že som si zapamätala, čo chcel vždy počuť. Teraz ostávalo len dúfať, že si to aj vypočuje.

"Ó, veľavážený milosrdný Anubis, ty najmocnejší z najmocnejších, vypočuj moju prosbu a príď ma odtiaľto zachrániť," zašepkala som so zatvorenými očami.

Anch na vnútornej strane zápästia začal páliť. Neprestávala som. Opakovala som to stále dookola ako krátku modlitbu. Nevnímala som bolesť ani krik. Sústredila som sa iba na jednu jedinú vetu, ktorá by dokázala presvedčiť Anubisa k činu.

Odrazu všetko stíchlo. Opatrne som otvorila oči a nakukla pomedzi doráňané prsty. Ľudia vytvorili polkruh a poslušne klopili zraky na udupanú zem. Prehltla som ustráchanú slinu a donútila sa zvesiť ruky. Naskytol sa mi dokonalý pohľad na Anubisa stojaceho v strede hlúčika tváriaceho sa ako pomstiteľ alebo padlý anjel. Tieň budovy mu padal do tváre. Jeho ebenové vlasy tiahnuce sa až po plecia mu divoko odstávali na všetky strany. Stál tam v dlhom čiernom habite, ktorý ho chránil pred slnkom. V ruke držal žezlo zabalené do špinavej látky akoby to bol kyjak, ktorým by zmietol všetkých, čo by sa mu postavili do cesty. Zastavil sa mi dych. Ani by som neverila, že budem niekedy tak rada že ho uvidím. So slzami v očiach som k nemu bolestivo dokrivkala a pevne ho objala okolo pása

"Anubis, som...Som tak strašne rada, že si tu," odvetila som a smrkla. Boh smrti ma chytil za plecia a jemne ma od seba odstrčil. Odkašľal si. Pozrela som naňho. Vyzeral byť nesvoj.

"Duša... Leila, bohovia sa neobjímajú, ale z vďaky za záchranu padajú na kolená a prosia, aby sa nad nimi mocní bohovia zmilovali," odvetil ticho, akoby sa práve strápnil pred publikom a ja som bola na vine. Zmätene som naňho pozrela. Potom som sa zadívala na ľudí okolo seba. Boli krotkí ako baránkovia. Nerozumela som tomu.

"Ale...Ale veď ľudia, ktorí v teba neveria, ťa nevidia. Nemáš sa pred kým strápniť."

Anubis vykúzlil trpký úsmev.

"Až na to, že sú pod mojou kontrolou a to znamená, že ma vidia."

"Ale pravdepodobne si nič nebudú pamätať rovnako ako si nič nepamätali tí z hotelu."

Boh smrti si povzdychol.

"Nech je ako je, nerob to. A ideme. Myslím, že si mala dostačujúce ponaučenie," odvetil a cez hlúčik ľudí, ktorí mu urobili koridor odchádzal preč.