Ako vyjednávať so Smrťou 2

177.Krok: S bohmi sa rodia a zanikajú aj ich kráľovstvá!

"Podaj mi tú vec, v ktorej máš zvitky o prebúdzaní boha Usira." Nechápavo som sa naňho zadívala. Čo by som mala mať pri sebe?

Duša, vravela si, že máš zvitky prepísané v nejakej maličkej svetielkujúcej veci. Iba pod tou podmienkou som tie zvitky naspäť vrátil do múzea, kde tak či tak nepatria. Vydaj mi ich!

Vtedy som si spomenula, o čom hovoril. Vyschlo mi v hrdle.

"No Anubis... Je tu taký malý problém," začala som sa ošívať.

Hrozivo sa na mňa zadíval.

"Aký tu len môže byť problém? Proste to vyber! Už-aj!"

"Nemám pri sebe mobil," pípla som a nevinne sa usmiala. Anubis na mňa vypleštil oči.

"Ako to myslíš, že to nemáš? Musíš to mať! Prečo inak by sme sa tu ťahali?!" Zahryzla som si do pery.

"Musela som ho stratiť niekde v márnici. Alebo... Alebo možno niekde skôr," začala som opatrne rozmýšľať nahlas.

Anubis sa na mňa smrteľne vážne zadíval.

"Ako sa dá stratiť tak sakramentsky dôležitá vec, duša?! A čo akože budeme podľa teba robiť? Chcela si slobodu, ale práve teraz si sa odsúdila na doživotie! Všetko si zničila! Celé mesiace plánov skončili v tom vašom záchade, alebo ako sa to volá!" chodil rozzúrene po miestnosti a od nervov kopal do všetkého, čo videl.

"A nemôžeš sa proste teleportovať do múzea a opäť zobrať tie zvitky?" chytala som sa slamky.

Anubis sa sarkasticky zachechtal.

"Predstav si, že nemôžem. Toto je chrám boha. Nie som schopný sa odtiaľto len tak premiestniť ako sa mi zachce! Chrám mi to neumožní! Prečo myslíš, že som šiel celý čas potupne ako človek cez všetky miestnosti? Proste všetko je stratené! A môžeš za to ty!" Pichlo ma pri srdci. Takže toto sa nakoniec stane? Proste odtiaľto obaja odídeme so zvesenými hlavami a prázdnymi rukami?

"Ja som to nechcela," ticho som vravela na svoju obhajobu.

"Nechcela, nechcela! Ty nikdy nič nechceš! Odkedy sme sa stretli len vymýšľaš všetky možné spôsoby a dôvody, prečo by som ťa nemal odniesť do Duatu! Ale jedno ti poviem duša," otočil sa ku mne s vážnou tvárou, "Prisahám, že nájdem spôsob ako oživiť Usira a s ním aj znovu obnoviť Duat! A potom ti už nič nepomôže! Na to sa spoľahni!"

Zarazene som naňho pozerala. Cítila som sa, akoby mi dala krava lopatou. Čo to práve povedal? Duat neexistuje? Znova som si prehrávala jeho slová ako platňu na gramofóne. Bez Usira Duat nejestvuje. A vtedy mi všetko docvaklo. Ja som bola ale hlúpa naivná hus! Celé tie mesiace som si myslela, že sa vlastne zachraňujem, no v podstate som si pílila pod sebou konár! Jasné! Nie sú bohovia, nie je viera a bez nej prečo by mal existovať nejaký ten Duat? Proste neexistuje! Duat je zatiaľ iba minulosťou. Pocítila som náhlu slabosť v nohách. Zatackala som sa. Chytila som sa za hlavu. Všetko teraz dávalo perfektný zmysel. Spomenula som si na oný večer, keď sa rozprával Heh s Anubisom. Mal by si jej to povedať. Samozrejme! Aj on vedel, že Duat neexistuje! Všetci to vedeli! Len ja som tu stále chodila ako taká naivná hus, ktorá mu celú jeho rozprávku zhltla aj s navijakom. Mala som pocit, akoby posledný kúsok puzzle zapadol do jednej veľkej skládačky a konečne som mohla uzrieť celý obraz-geniálny plán prostého Anubisa. Plán, ktorého cieľom nikdy nebolo ma nechať ísť. Zovrela som ruky v päsť! Vedela som, že som mu nikdy nemohla dôverovať. No zatiaľ, čo som si myslela, že ho aspoň niekedy držím v šachu, bol to v skutočnosti on, kto ma viedol ako slepú bábku.