Ako vyjednávať so Smrťou 2

172.Krok: Nezabúdaj na svoje telo!

Anubis sa nad mojou poznámkou zamračil. Bolo nespravodlivé, že jeho si vôbec nevšímali. Akoby tam ani nebol. Vtedy mi napadla spásy hodná myšlienka. A ak mal Anubis pravdu, možno by mohla aj fungovať. Siahla som po žezle v kapse. Ak aj tušil, čo som mienila spraviť, nestihol na to nijako zareagovať. Dotkla som sa ho. Celým telom mi prešla vlna energie rovnako ako vtedy v múzeu. Zatočil sa so mnou svet. Počula som hlasné buchnutie. S víťazoslávnym úsmevom som sa dívala na Anubisa a svoje spadnuté telo na zemi. Prvýkrát mi prišlo vhod vedieť vyskakovať zo svojho tela.

"Vidíš Anubis, dokážem si poradiť aj sama! A teraz späť k pôvodnému problému. Vyčítal si nejaký spôsob, ako sa odtiaľto dostaneme?" spokojne som sa ho spýtala so stále sa viac rozširujúcim úsmevom. Anubis však na mňa pozrel ako na samovraha.

"Si normálna? Chceš odtiaľto odletieť a stratiť sa niekde v hĺbke zemi? Okamžite sa vráť!"

Nechápavo som naňho pozrela.

"Prečo by som to robila? Veď toto je pasca na duše ako si povedal. Takže predpokladám, že sa mi nepodarí odletieť aj keby som chcela."

Anubis sa na mňa stále nedôverčivo pozeral. Nekomentoval to však. Miesto toho si hlasno vzdychol a obrátil sa naspäť k stene. Priletela som nad neho, aby som mala dobrý výhľad, čo robil. Hady ako na povel sa k nemu presunuli. Očividne vnímali, že som nad nimi lietala a vôbec sa im to nepáčilo. Pozrela som sa na seba. Bezvládne som ležala na zemi. Žezlo bolo hodené na zemi vedľa mňa.

"Aha!" vykríkol natešene Anubis a opatrne stlačil Reovo oko v obrázku. To sa pod jeho prstami vnorilo do steny. Nadvihla som obočie nad týmto fígľom. Stena sa zatriasla. Ustráchane som sa pozrela na svoje telo, ale okrem tony prachu nespadlo nič, čo by mohlo telesnej schránke ublížiť.

"Ju nedokáže zraniť žiaden kameň, spomínaš si?" pripomenul mi boh smrti nezáživne.

Len čo sa usadil prach, obaja sme zvedavo pozreli na oblúkovitý otvor v stene vedúcej do tmy.

"Tak, to by sme mali. Choď si po telo, a ideme. A pozor na hady."
Opatrne som ponad seba preletela. Nanešťastie, hady tiež. Liezli po mojom tele akoby ma vyzývali, aby som si ho skúsila vziať.

"Anubis, ja sa k nemu nedostanem. Pozri sa, čo tie potvory robia!" vyzvala som ho.

"Hádam len odo mňa nechceš, aby som ťa ešte nosil! Nie dosť, že som to už raz pre teba urobil! A akej vďaky sa mi za to dostalo, ha?"

"Prosím! Veľmi pekne ťa prosím!" úpenlivo som naliehala. Anubis odul pery.

"Naposledy, duša. A nemysli si, že to robím kvôli tebe!"

Niečo si zašomral popod nos. Ruky dal pred seba. Potom ich jemne nadvihoval. S úžasom som sledovala, ako sa moje telo pomaličky zdvíhalo zo zeme. Niektoré hady zo spadli, ale ani zďaleka to neboli všetky. Odrazu ma Anubis otočil dole hlavou a mysľou mnou natriasal ako prasiatkom na mince.

"Hej! Čo to stváraš? Veď mi ublížiš!"

"Chceš sa zbaviť tých hadov alebo nie?" Nadvihol obočie. Pery som stisla do rovnej čiarky, aby som mu neodvrkla nič sprosté. Keď hady prestali padať, položil moje telo na zem do tmavého otvoru.

"Hotovo. Teraz sa vráť naspäť do tela, zober žezlo a pokračujeme. Ja idem preskúmať, čo je ďalej v chodbe."

"Ale svetlo mi tu nechaj!"

"A kto ho potom zoberie?"

"Tak ma tu teda počkaj!"

Nadurdene som vošla do tmavej uličky a pomaly sa vkradla naspäť do svojho tela. Rýchlo som preskákala okolo hadov, schmatla kapsu a opatrne tam opäť nasúkala žezlo. Nemala som čas kontrolovať, či sa mu pri tom páde nič nestalo, a tak som musela iba dúfať.

Spolu sme pokračovali do zatuchnutej chodby. Hady nás našťastie nenasledovali. A úprimne som dúfala, že sa za nami ten vchod zatvorí rovnako ako tamten pred tým. Otázkou ako sa vlastne dostaneme von, som sa ešte nemienila trápiť. Verila som v božské odpustenie či možno vďačnosť za jeho oslobodenie. To najmenej, čo by pre nás mohol urobiť, by bolo dostať nás von. Ticho sme kráčali krátkou chodbou. Okrem našich krokov, ktoré tlmil piesok, nebolo počuť vôbec nič. Na konci chodby Anubis zastal. Pred nami sa očividne rozprestierala ďalšia miestnosť