Ako vyjednávať so Smrťou 2

193.Krok: Strážkyne vchodov sú tvrdohlavé stvorenia!

Víťazoslávne som sa pozrela na dvere. Nemohla som uveriť, že sa mi to podarilo! Nahliadla som na ilúziu predo mnou. Úsmev mi zmizol z tváre. Predo mnou sa týčila stena. Žiadna kľučka, žiadne dvere či okno. Proste hladká tyrkysová stena s bielym staromódnym stolíkom, na ktorom bola položená váza s lotusovými kvetmi a soška sfingy. V tom mi skrsol nápad. Nebola sfinga stále pri dverách, aby ich chránila? Možno by mi vedela dať nejakú hádanku... Respektíve tú hádanku a pustiť ma von. Opatrne som zdvihla sošku a prezrela si ju zo všetkých strán.

Páči sa ti môj malý chrám? opýtal sa ma ženský drsný hlas. Skoro som ju od ľaku pustila na zem.

To by bolo naozaj škoda, odvetil mi opäť ženský hlas. A ja som mala celkom dobré tušenie, kto to bol.

"Mocná sfinga, otvor prosím dvere. Potrebujem sa odtiaľto dostať von," poprosila som ju a vrátila sošku opäť na miesto. Žiadna odozva. Nerozumela som tomu. Čakala som, že sa niečo udeje. Možno odniekiaľ príde znamenie. Zažiari svetlo a predo mnou sa otvoria brány z tohto hrozného bludiska. Nič sa však nestalo. S čím ďalej viac sa mračiacou tvárou som opäť chytila sfingu. Hneď čo som sa jej dotkla, jej hlas sa opäť ozval:

Som sfinga, strážkyňa tohto vchodu. No pustiť ťa nemôžem.

"Prosím, mocná sfinga, ja sa odtiaľto potrebujem dostať. Tam niekde vonku je moje telo a ja ho potrebujem nájsť!"

A ako vieš, že sa nenachádza v tomto obrovskom komplexe? Je tu toľko izieb, miestností a chodieb. Najprv by si mala poprezerať ich a až potom ho hľadať vonku. Svet je predsa len väčší než táto skromná usadlosť. Človiečik sa tam ľahko stratí.

Nemo som pozerala na sošku. Ani mi nenapadlo, že moje telo mohlo byť stále tu. Zúfalo som sa rozhliadala na všetky strany. Potrvalo by mi to večnosť, kým by som všetko prehľadala! Čo iné mi však ostávalo? Vtom som sa zarazila. Položila som sošku a odstúpila som od nej. Ako som jej mohla tak ľahko skočiť na lep? Veď Anubis povedal, že moje telo bude pravdepodobne dávno na obrade! Počula som ich dlhé monotónne hlasy. Až na to, že teraz nepočujem nič. Vlastne už dlho som nič nepočula. Spanikárila som. Čo ak už bolo teraz neskoro?

Nervózne som schytila sošku.

Opäť prichádzaš žiadať ma o pomoc, človek?

Prehltla som slinu.

"Áno. Otvor dvere, prosím."

Vieš, že nemôžem.

"Prosím! Moje telo je vonku a ja ho potrebujem dostať späť! Vy prežívate aspoň takto v chrámoch, no ja bez tela budem len duša odsúdená doživotne lietať nad svetom.

Je mi ľúto, ale tvoj život nebude dlhý. Prežívaš totiž svoj posledný deň. A nájdenie tvojho tela na tom nič nezmení.

Ostala som zarazene stáť, akoby mi niekto dal lopatou.

"Ako... Ako to myslíte?" zašepkala som zhrozene.

Som sfinga. Strážim vchody a paláce. Okrem toho som ochráňkyňa žien a predpovedám čas, ktorý ľuďom ostáva. A tebe ostáva presne toľko dní, koľko vidíš na soške medzi prednými labami.

Nesmelo som sa zadívala na sošku. Medzi prednými nohami mala vyobrazený rámček. V ňom sa nachádzalo číslo. Srdce sa mi prudšie rozbúchalo, keď som v malom okienku uvidela osudné číslo.

"Neverím vám!" skríkla som bez rozmyslu.

Škoda. Mala by si. Možno by ťa potom tvoja smrť až tak nerozrušila.

Zhlboka som sa nadýchla. Je to len ilúzia. Nie je to skutočné.

Zbytočne si nahováraš hlúpe klamstvá. Pravda je len jedna a znie takto.

Nasrdene som sa pozrela na sošku. Jej úprimnosť mi už začínala liezť na nervy.

"A chcete počuť aj moju pravdu?! Tak pravda je taká, že aj keby som dnes mala zomrieť, tak iba v mojom tele, ktoré sa zabalzamuje, aby som vás mohla chodiť strašiť ďalších päťsto rokov!" zrúkla som na ňu prestávajúc sa kontrolovať.

Nikdy do Duatu nedôjdeš a ty to vieš. Amemait sa ti stane osudným. Je mi ľúto, ako dopadne tvoja cesta, no nevieš jej nijako zabrániť. Krivá prísaha ťa bude sprevádzať až do konca.

"Tak vám je niečo ľúto?! Okamžite otvorte tie dvere, inak mne bude ľúto vás!

V hlave sa mi ozvalo zachechtnutie.

Ach, vy ľudia! Ste takí slabí! Od hnevu nad neprávosťou nedokážete zdravo uvažovať. Jeden by sa až čudoval, ako ste boli schopní vybudovať také slávne impériá.

"Presne takto!" Napriamila som ruku so soškou. "Okamžite ma pustite, inak tá soška skončí roztrúsená na drobné kúsky. A osobne sa postarám o to, aby sa rozniesli po všetkých zákutiach tohto miesta vrátanie žalúdka Sutechovho zvieraťa. No nebude tu žiadna Eset, aby ich pozbierala a priviedla naspäť k životu."

Sfinga mlčala. Očividne som ju tým komfrontovala. Aspoň som v to dúfala.

Naozaj prekvapujúce. Blafuješ drahá! Chcela si ma skutočne oklamať? Pochabé!

"Zdá sa vám toto ako blafovanie?!" skríkla som a celou silou sa blížila k stene.

Zastav! Skríklo mi zúfalo v hlave zopár milimetrov od steny. Chrám stihol ťuknúť o múr, no žiadnu vážnu ujmu na zdraví neutrpel. Zatiaľ.

Pustím ťa, človiečik. Ale pamätaj na moje slová. Zbytočne sa namáhaš.

"To uznám sama na konci tohto dňa," ostro som jej odvetila.

Ako myslíš. S tým sa stena jemne odchýlila. Rýchlo som tam vsunula nohu, aby si to náhodou nerozmyslela. Chrám som naspäť položila na svoje miesto. Číslo sa však nezmenilo. Stisla som pery do úzkej čiarky. Nemalo zmysel teraz nad tým uvažovať. Mala som dôležitejšie veci na práci.