Ako vyjednávať so Smrťou 2

169.Krok: Zoznám sa s novými symbolmi!

Nadvihla som obočie. Neverila som, že spraví čokoľvek hodné pamätania. Pristúpil k stene. Zo zeme zobral kameň a začal ním ryť do starobylého múru. Byť archeológom, okamžite volám políciu. Určite by sa im nepáčilo, že im niekto takto ničil ich drahocennú pamiatku.

A vtedy mi napadla jedna drobnosť. So strachom až niekde v hrdle som sa popozerala po všetkých kútoch, dokým som nezazrela jednu malú bielu plastovú guľôčku. Oko kamery. Privrela som viečka. Ja som hlupaňa! A opäť budem ja všetkému na vine, lebo toho idiota nikto neuvidí!

"Anubis prestaň!" okríkla som ho. Ten na mňa nechápavo pozrel a dokončil poslednú čiarku zo symbolu.

"Nejako si dovoľuješ takto kričať na boha, ktorý pre teba obetoval toľko svojho voľného času," zadudral, ale v hlase mu bolo počuť náznak vyhrážky. Stisla som pery. Boli sme u konca. Teraz som si ho nemohla dovoliť nahnevať.

Lepšie som si obzrela symbol. Bol mi povedomý. Určite som ho už niekde videla v knihe, ale nemohla som si spomenúť kde.

Džed, ozrejmil mi, okrem iného to znázorňuje aj Usirovu chrbticu. Zároveň to znamená základ. A to mi presne teraz potrebujeme. Základ chrámu, kde by bolo možné urobiť obrad.

Nerozumela som mu, ako mnohýkrát pred tým. Po tom, čo dopísal svoj hieroglyf, položil pod neho dlaň tak, aby sa symbolu dotýkal končekmi prstov. Pomaly odriekaval slová v jazyku, ktorému som nerozumela. Symbol zažiaril. Neverila som vlastným očiam. Postupne, ako Anubis odriekaval, chrám ožíval. Jeho slová sa niesli celou budovou a vytvárali až strašidelný orchester šepotov o rôznych tóninách. Nemala som z toho dobrý pocit.

Odrazu sa steny zatriasli. Zbledla som. Z každej strany sa valili kúdele prachu a hliny. Kryla som si hlavu pred možným pádom kameňov. Panikárila som. Ľutovala som, že som sem vôbec išla. Chcela som sa rozbehnúť k východu, no Anubis ma schmatol za ruku do železného zovretia. Prestrašene som sa naňho pozrela. Oči mu žiarili zlatým svetlom. Neustále odriekaval a neznáme šepoty to po ňom v rôznom slede opakovali. Po celý ten čas sa na mňa díval svojím zlatým nič nevidiacim pohľadom. Tak veľmi som sa bála. Jeho, toho celého miesta a v neposlednom rade nápadu, s ktorým som súhlasila. Žezlo v kapse, ktorú som mala prehodenú cez plece, začalo tiež žiariť. Intuitívne som si ju strhla a hodila na zem. Zlatá palica s hlasným buchotom dopadlo na kameň. Zem sa zatriasla rovnako ako steny. Žezlo zažiarilo oslepujúcim bielym svetlom ako naposledy. Bolestivo som si rukou prekryla oči, no aj napriek tomu som mala pocit, že sa mi zarezáva až niekde do mozgu.

Náhle všetko ustalo. Kašľajúc som rukou rozohnávala prach. Ako postupne všetko ustávalo, pred očami sa mi otváral nevídaný pohľad. Nemo som civela na miesto, kde som sa to ocitla. Že som sa nachádzala v tom istom chráme, som si vyvodila iba podľa múrov. Všetko ostatné však bolo úplne inak. Na stenách všade vôkol mňa boli vytesané hieroglyfy. Nad nami bol zacelený strop. Podporné stĺpy boli bez jediného škrabančeka. V chodbách horeli veľké plytké misy s ohňom. Dodávali tomuto miestu tajomnú atmosféru. Až keď som sa nechápavo otočila na Anubisa, všimla som si za ním čiernu dieru. Vchod do podzemia. V svetle ohňa som však nevidela, kde tá šachta končila.
Anubis sa aspoň na pohľad vrátil späť do normálu. Ruku, ktorú kŕčovito zvieral, mi pustil a spokojne sa porozhľadom po okolí.

"Takto som si to predstavoval," sám sebe pritakal a usmial sa.

"Kde to sme?"

Úlisnícky sa zachechtol.

"Nespoznávaš to tu, duša? Čakal som od teba lepšiu pamäť."

Obozretne som sa porozhliadala po okolí.

"Je to stále ten istý chrám?" pípla som.

"Bingo! Vyhrávaš jedinečnú možnosť vstúpiť do skutočného Usirovho chrámu, kde mohlo vstúpiť len málo vyberaných smrteľníkov. Dúfam, že sa cítiš byť poctená." Naklonil sa ku mne a vyceril na mňa svoje krásne biele zuby. Stuchnutý zápach, ktorý z neho očividne nedokázal zmyť žiaden sprchový gél na svete, mi prišiel o niečo výraznejší.

Nadvihla som obočie.

"Budem hádať, že si ma preniesol nejako v čase. Inak by to tu tak zachovalo nevyzeralo."

Boh smrti sa poškrabkal na čele.

"Nie úplne. Vďaka symbolu džed a Usirovmuu žezlu som bol schopný prinavrátiť chrámu pôvodnú podobu."

"Aha," prikývla som. Na chvíľu ostalo medzi nami veľké ticho. Možno čakal nejaký aplauz alebo aspoň hlbokú poklonu, no nevyrazilo mi to dych natoľko, aby som to mohla oceniť. Okrem toho, nemienila som mu zvyšovať už aj tak prehnané ego.