Don't touch my family

32.časť

Výnimočne bude táto časť z pohľadu Hope, dúfam že sa nehneváte :)

Sebavedome som nakráčala na letisko s Kolom v pätách. Áno, volám ho menom a je mi to jedno. Ovládla som letušku alebo kto to tam predáva tie lístky, a čakala na letisku. Kol sa asi na mojom správaní dobre bavil, ale ako vždy mi to bolo úplne jedno.
Ohlásili náš let a ja som vykročila ku vstupu do lietadla. Ukázali sme lístky a išli na svoje miesta. Sadla som k oknu a nepríčetne pozerala do blba. "Si v poriadku?" Opýtal sa ma Kol. "Hej." Odpovedala som úplne chladne. Moje emócie ktoré som zastavila a zabarikádovala sa chceli dostať späť na svoje miesto. Ale to nemôžem dovoliť! Zosypem sa ak k tomu dôjde. Vybehla som do uličky a vbehla na WC. Postavila som sa pred zrkadlo. Zatláčala som všetky pocity zase dozadu. Tam kam momentálne patria. Pretrela som si tvár studenou vodou a pobrala sa späť. Keď som vychádzala zastavila ma letuška. "Ste v poriadku slečna?" Opýtala sa ma. "Takže si to rozoberme. Behom pár minút som kvôli mojej štetkovskej psychicky narušenej babke prišla o otca. Teraz mám jeho prvého hybrida zavretého v mučiarni a letím do toho zapadákova pre liek na upírstvo. Ale áno som v poriadku." Letuška na mňa vyjavene pozerala. V tom som jej strhla šatku a zahryzla sa jej do krku. Nekričala. Keď som ju pustila na mňa zmätene pozerala. "Na všetko zabudneš. Dáš si šatku a budeš sa usmievať ako predtým." Ovládla som ju a odkráčala späť na svoje miesto. Tam na mňa zmätene aj pobavene pozeral Kol. "Všetko si to počul, že?" "Dokonale." Vzdychla som a snažila sa na nič nemyslieť. To sa mi splnilo a ja som zaspala.
...
"Hope vstávaj." Prebral ma Kol zo spánku. To bola škoda pretože som mala krásny sen. Bol v ňom ocko, mama. A... Nie! Nesmiem sa začať znova ľutovať. Nesmiem podľahnúť smútku. Tak som si len sadla a čakala kedy pristaneme.
...
Na letisku Kol vzal kufre a pobrali sme sa boh vie kam. Nasadli sme do taxíku a ten nás odviezol do Mystic Falls. Od prvého pocitu som vedela že sa to tam hemží upírmi a celkovo nadprirodzeními bytosťami. "Kam teraz?" Opýtala som sa Kola. "Poď." Povedal a viedol ma ďalej. "Dlho sa tu nezdržíme. Takže pôjdeme do Motelu." Prevrátila som oči. "Ale čo? Slečinka je zvyknutá na nadštandardné ubytovanie." Smial sa Kol na mojej reakcii. "Tak nejak som dúfala."

Nezvyčajne dlhšia kapitola :D