"Tak čo, nepovraždili ste sa?" Prišla s kuframi v rukách Hope. Všetci museli hodinu čakať na letisku do príchodu ďalšieho lietadla ktoré ich odveze do New Orleans. Kolovi však začal zvoniť mobil. "Čo je Hayley? Nespíš?" Uškrnul sa. "Našiel si ju?" Počuli všetci hlas Hayley. "Áno. Sme na letisku." Prevrátil Kol oči. "Daj mi ju k telefónu." "Mamička volá." Uškrnul sa a podal Hope mobil. Tá prevrátila oči a pripravila sa na preslov ktorý dostane. "Hope, Hope.. dievčatko moje." Počula Hope. Odniesla sa na druhú stranu obrovskej haly. "Ahoj mami." Povedala potichu. Hayley ju však počula. "Hope.." rozplakala sa Hayley. "Som tu mami. Vrátim sa." Povedala ale stále bez akéhokoľvek náznaku akejkoľvek emócie. "Hope, čo si tam robila? Báli sme sa o teba.." Hayley stále plakala. Ale od šťastia. "Nič. Nič mi nieje." Stále vravela bez emócií. "Hope si nejaká divná. Si naozaj v poriadku?" Hayley stále nechápala na čom je. Hope aj chcela emócie zapnúť, ale ak by to urobila tak by sa zrútila. "Mami, som v pohode. Ráno som už späť." Povedala a vypla hovor. Mobil zaniesla Kolovi. "Vieš že to budeš musieť zapnúť, že? Takto ťa nenechajú." Opýtal sa jej s úškrnom Kol. "Hej. Ale neurobím to skôr ako to bude možné. A určite nie pred všetkými." Dodala a sadla si.
V lietadle..
"Hope,.." "Stačí Damon. Sľúbila som ti že sa ti nič nestane. Nikdy! Od mojej rodiny.. nedovolím to. Mikaelsonovci majú zákaz sa ta čo i len dotknúť!" Dokončila. "Verím ti. Ale či to bude rešpektovať aj Klaus." "Bude musieť. Som silnejšia ako on." Prehlásila a pobozkala ho. "Nedovolím to." Zašepkala a znova sa začali bozkávať. Lietadlo bolo znova poloprázdne takže Kol sedel ďaleko od nich. Síce mal zvuk ale aspoň nemal obraz. "Vyspi sa ak chceš." Povedal Damon. "Prežiješ?" "Keby niečo, kričím." Zasmiali sa obaja. Hope sa twda uložila na jeho rameno. Hneď na to zaspala.
"Hope. Hope." Znova ňou niekto jemne triasol. Vedela že už pristávajú. "Som hore." Zamrmlala potichu. Zrazu mala obavy. Z toho čo povie rodina keď ju takto uvidí. Bez emócií.
···
Pohľad Hope
Blížili sme sa ku nášmu sídlu. Toto bol môj domov. Ale keď som si spomenula že už tam nebude ocko ktorému by som skočila do náruče.. zamrazilo ma. Určite nás už počuli prichádzať. Každým krokom sa moje obavy zväčšovali. Ale musím.. musím tam ísť.
Otvorila som dvere..
YOU ARE READING
Don't touch my family
FanfictionHope Mikaelson. Toto meno pozná snáď každá nadprirodzená bytosť. Našťastie obyčajný ľudia nemajú ani poňatie o koho ide a tak Hope môže žiť celkom kľudný život. Zatiaľ... Do jej 12 rokov je všetko v poriadku. Má úžasnú aj ked prehnane starostlivú ro...
