Don't touch my family

96.časť

Hneď ako mi skončila 7 hodina som sa pobrala zo školy. Tam už ma čakal samozrejme odvoz.
"Ahoj." Pozdravila som a nastúpila do auta. Tiež ma odzdravil a usmial sa na mňa. Samozrejme o tom že by som mala byť po škole som sa nezmienila. Očividne však na mne bolo poznať že som niečo vyviedla lebo som sa neustále uškŕňala.
"Čo si urobila?" Opýtal sa otec so smiechom. "Nič." Odpovedala som. "Ale no tak, mňa neoklameš." Zasmial sa a pozrel na mňa. Pokrútila som hlavou a tiež som sa zasmiala. "Naozaj som nič neurobila." Povedala som presvedčivejšie. Otec sa iba uškrnul a dalej sme sa nebavili.

Vystúpili sme doma a ja som dúfala že ma hneď nebude pri dverách čakať Freya. Chcem mať aspoň na chvílu pokoj.. už vidím ako by som sa s ňou pohádala. Potom by sa pripojil otec a hneď na to Elijah. A rozhádat celý dom neznie ako dobrý nápad.
Našťastie tam nebola a tak som pokračovala do svojej izby si zložiť tašku. Samozrejme otec si to namieril rovno do pracovne kde bola mama s Elijahom. Schválne som sa započúvala do ich rozhovoru.
"Niečo vyviedla. Ten pohľad poznám." Povedal presvedčene otec. Tak ďakujem za dôveru..
"Čo myslíš?" Opýtala sa nechápavo mama.
"Podla mňa zabila nejakú učitelku." Povedal bezstarostne otec načo Elijah zareagoval hlbokým povzdychom. To si o mne naozaj myslí toto? "Tak keby ma učia také ženské ako ju, tiež by som to urobil." Odôvodnil to. Teraz to mám brať tak že bude v poriadku ak sa niektorej z nich zbavím?
"Určite nikoho nezabila." Povedala mama ale v jej hlase bolo počuť pochyby. Mala som sto chutí im tam nakráčať a niečo povedať ale vedeli by že som počúvala. A tak som tam jednoducho išla a tvárila som sa že som ich nepočúvala. Pozdravila som mamu s Elijahom a sadla som si na sedačku. Chvílu na mňa všetci tak divne pozerali až mi to prišlo nepríjemné. "Na čo pozeráte? Zavraždila som niekoho?" Skákala som pohladom z jedného na druhého. "To práve nevieme." Povedal pobavene otec. "Mohla by si nám to objasniť." Dodal. "Už som povedala že sa nič nestalo. Čomu presne si na tejto vete nerozumel?" Zatvárila som sa urazene. Skôr ako mi stihol odpovedať, zazvonil mu mobil. No super, kde tá sprostá fyzikárka zobrala naňho číslo?! "Myslím že sa to dozvieme." Uškrnul sa a zdvihol to. Išiel naschvál do vedlajšej miestnosti. Aj by som ho počúvala ale pohlady mami a Elijaha ma prebodávali tak nemilosrdne že som sa nevedela sústrediť na nič.
O chvílu už sa vracal otec s pobaveným výrazom. "To je všetko?" Pozrel na mňa a rozosmial sa. "A čo si pre boha čakal? Že som ju naozaj zabila?" Nechápavo som si ho premerala. "No neviem. Tvárila si sa rôzne." Povedal stále pobavene.
"Čo presne sa stalo?" Opýtala sa mama. "Zaspala na hodine a nezostala poškole." Vysvetlil. Mama chvílu mlčala. "Stále lepšie akoby si ju zabila." Povedala po chvíli. V jej hlase bola cítiť úlava. Čo si to o mne myslia?
"Mimochodom máme sa zajtra zastaviť v riaditelni." Povedal otec po chvíli. "Čože?" Vyleteli sme s mamou naraz. To vážne budú volať do školy oboch rodičov? Zaspala som, nepredávam drogy!
"Môžes byt kludná Hayley. Stačí ak príde jeden rodič." Povedal otec a mne sa ulavilo. Vedela som že ak so mnou pôjde on, všetko bude v pohode. Nebude z toho robit vedu ak fyzikárka vytiahne aj niečo viac ako len dnešnú hodinu.

Ani som sa nenazdala a prišla Freya. Popravde sa mi dnes nechcelo ešte viac ako normálne, ale bola som radšej ticho.
"Hope musíš sa sústrediť!" Okríkla ma už po 10 krát Freya. "Ale veď som sústredená.." zamrmlala som svoje priehladné klamstvo. Nebola som ani trochu sústredená. Síce som monotónne opakovala kúzlo, myslou som bola niekde úplne inde. Dnes som to jednoducho nedokázala..
"Čo keby sme si dali pauzu?" Pozrela som na ňu a sadla som si na posteľ. "Ale ja som neprišla sem aby som sa pozerala ako sa válaš po posteli." Povedala podráždene. Chápa som prečo bola protivná.. zo začiatku sa aj snažila so mnou naviazať nejaký kontakt. Snažila sa byť milá. Ale ja som ju odstrčila a nejavila som akýkoľvek záujem. Tak sa to zmenilo, ona sa tiež odtiahla a trávili sme spolu len ten čas ktorý bol nutný.
"Ja viem že som zo začiatku nebola milá.." začala som pomaly. Neznášala som sa niekomu ospravedlňovať. "Ale chcela by som to napraviť. Vyzerá to že spolu proste musíme stráviť nejaký čas. A tým že po sebe budeme neustále štekať to len predlžujeme. Ak chceš, potom ma už nikdy nebudeš musieť ani pozdraviť, ale pokiaľ sme tu.. nechcem ťa mať za nepriateľa. Keď už nič viac, aspoň za spojenca." Pozrela som na ňu. Jej pohľad zmäkol. Myslela som to úprimne a dobre vedela že niečoho takého sa od našej rodiny nedočká len tak niekto.
Popravde som čakala všelijaké reakcie ale určite nie toto.. objala ma. Najprv som zostala dosť zaspočená ale potom som jsj to opätovala.
"Zachránime ich. A spoločne." Povedala keď sa odtiahla. Znovu sme sa do toho pustili.. no tentokrát už ako rodina.