Don't touch my family

6.časť

Klausovi zazvonil telefón. Zdvihol. A kto iný mu volala ako riaditeľ jeho dcéry. Zase niečo urobila. Vraj bola drzá. Možno je to zlé ale tejto chvíli bol na ňu celkom hrdí. Nasadol do auta a vyrazil do školy. Chodil tam tak často že by si ho decká mohli pomýliť s upratovačkou. Zaklopal na riaditeľnu. Tam už sedela Hope a pozerala do zeme. Keď zistila že tam mama nieje, oči sa jej rozžiarili. Klaus si sadol na vedľajšiu stoličku. "Tak o čo ide tento krát?" Spýtal sa pokojne. Riaditeľ nikdy nedokázal pochopiť ako to že jej rodičia sú vždy taký kľudní. No aspoň otec. Ale to nevedel že oni majú väčšie problémy. "Vaša dcéra dnes strápnila a vytočila jej triednu učiť." "A to že ona strapnuje mňa už dva roky je v poriadku, že?" Odfrkla Hope potichu že ju počul len Klaus. "Čo povedala?" Pretočil očami. Doma mal oveľa zaujímavejšie veci na práci ako tu sedieť. (Ja viem Kača, on kanec! :D) Riaditeľ mu zopakoval čo povedala Hope. Klaus mal čo robiť aby nevybuchol do smiechu. "Takže za toto som sa sem trepal?" "No myslím že to je dosť závažné. Vzhľadom na problémy ktoré vaša dcéra má v jednom kuse." "A nebude problém v tej jej triednej?" Spýtal sa provokačne Klaus. "Viete čo? Toto ma nebaví." Klaus sa postavil a pozrel riaditeľovi do očí "Nebudete to ďalej riešiť. Hope pôjde do triedy a nikto to už ani nespomenie." "Môžete ísť." Odpovedal ovládnutí riaditeľ. Klaus s Hope vyšli z riaditene. Hope nevedela ako sa má tváriť. "Tak fajn. Teraz choď do triedy a skús neurobit nejakú hlúposť. Ok?" Usmial sa Klaus. "Fajn." Odpovedala Hope a išla do svojej triedy.

Keď vošla triedna na ňu hodila vržebný pohľad. "Tvoj otec je ešte tu?" Spýtala sa jej. "Áno asi hej. Možno ho ešte stihnete." Odpovedala Hope ľahostajne a sadla si do svojej poslednej lavice. Ostatný na ňu čumeli. "Máte niečo čo by ste mi chceli povedať? Alebo proste len tak čumíte?" Povedala mierne podráždene. Všetci sa otočili. Až na Britney ktorá sedela lavicu pred ňou. Takže v 4 lavici. Hope nemala nikdy nejaký sen aby sa s niekým z triedy bavila. "Naozaj nemáš čo robiť?" "Aké to bolo u riaditeľa?" "To ta fakt zaujíma?" "Dal ti aj zhoršenú známku zo správania?" "Odkedy som natoľko zaujímavá aby mi ktokoľvek venoval pozornosť?" "No prepáč. Ja som tu nová." Ospravedlnovala sa jej Britney. "Ja viem." Odvetila jej Hope a ďalej malovala do zošita. "Prečo nechceš aby sa s tebou niekto bavil?" "Nikdy som nemala kamarátky." Odpovedala jej Hope stručne. "Nemohla by som si k tebe sadnúť. Tomuto učivu nerozumiem. Vysvetlila by si mi to?" Spýtala sa milo Britney. Hope nevedela ako má reagovať. Nikdy nemala kamarátky a bola celkom rada sama. "Tak hej. Ale matike moc nerozumiem. Takže ti nejaké úspechy nezaručujem." "Díky." Usmiala sa Britney a sadla si k Hope. Až teraz si Hope všimla že Britney má jeden prameň vlasov červený. Vynikalo to v jej blond farbe vlasov a bledej pleti. "Čo to kreslíš?" Spýtala sa zvedavo. "Hm. Nič." Hope nebola zvyknutá svoje 'diela' ukazovať niekomu inému ako ockovi a tak ju zaskočilo že to niekto chce vidieť. Zošit trochu posunula ku svojej spolusediacej.

Takže dnes je to všetko. Uvidíte ako sa to všetko bude vyvíjať :)