Don't touch my family

61.časť

Keď Damon s Hope vošli do dverí, všetky pohľady skončili na nich. "Čo sa stalo?" Opýtala sa Car keď uvidela v akom stave je Damon. Zranený už nebol ale stále bol od krvi a oblečenie mal potrhané. "Marcell sa stal!" Zavrčala Hope. "Kedy ste mi chceli povedať že mu zas preskočilo?" "No.. nevedeli sme ako. Vzhľadom na všetky okolnosti sme ta tým nechceli ešte viac stresovať." Povedala jemne Hayley. "Dnes som na neho len naziapala, ale ak sa to bude opakovať.. nech si ma neželá!" Nahnevane vyšla hore a Damon ju nasledoval. "Hope." Počula však Elijahov hlas keď už otvárala dvere. "No?" "Príď dolu. Sama." Hope asi tušila čo bude asi nasledovať. "Počkaj na mňa." Smutne sa usmiala na Damona.
Sama zišla po schodoch znovu dolu. "Hope, poď za mnou." Povedal Elijah a doviedol ju hore. Na povalu. Tam boli momentálne rakvy. "Elijah.." otočila sa s uslzenými očami. "Bude to v poriadku." Objal ju a vstúpili do miestnosti. Tam uvidela rakvy a rozplakala sa.
"Viem že to je ťažké.. ale potrebujeme pomoc."

(Pustite si pesničku)
"Tati.. budeš tu so mnou? Bojím sa." Poprosila Hope keď Klaus odchádzal z jej izby. "Vždy, vždy tu budem s tebou. Nech sa deje čokoľvek." Usmial sa na ňu a sadol si k nej na posteľ. "Tati. Kto sú tí ľudia? Čo chcú?" Skrútilo sa malé dievčatko oteckovi do náručia. "Tí ľudia.. sú psychicky narušený.. chcú ti ublížiť. Ale to nikdy nedovolím!" "Prečo?" "Pretože si niečo čo nepoznajú. A preto sa boja. A keď sa boja.. nieje to podstatné. Keď budeš staršia tak to pochopíš. Vtedy už si na teba nikto nič nedovolí..." s týmito slovami zaspala.

"Tati! Prečo sa so mnou nebavia?" S plačom Hope prišla za Klausom keď boli v zátoke. "Pretože si iná. Ale to nieje niečo za čo by si sa mala hanbiť. Si Mikaelsonová! Na to máš byť hrdá. Na to nezabúdaj. Nikdy sa nehanbi za to že si iná." Povzbudivo si Klaus kľakol ku Hope a kládol jej tieto slová na srdce. "Budem.. sľubujem." Usmiala sa a objala ho.

"Hneváš sa? Moc?" Pozrela Hope do očí otcovi. "Nie. Nebudem sa hnevať kvôli tomu že máš vlastnú hlavu. To je jedna z vlastností ktoré máš z našej rodiny." "Takže sa nehneváš?" Pozrela s nádejou Hope. "Mama ma odpísala?" Opýtala sa po chvíli. "Nie. Len veci ako škola berie vážnejšie akoby mala. Daj jej čas."

"Hope!" Skríkol Klaus. Uvidel jeho dcéru zviazanú v ohnivom kruhu. "Nechajte ju!" Zvreskol na čarodejnice ktoré ju tam držali. "Prepáč Klaus! Ale keď si Dahlia pre ňu príde bude pokoj!" Povedala najstaršia z nich. "Tati!" Kričala Hope a plakala. "Hope. Si silná! Na to nezabúdaj! Si čarodejnica!" Zakričal na ňu keď zistil že cez kruh sa nedostane. "Neviem čarovať!" Plakala a ďalej sa snažila odtiaľ dostať. "Si Mikaelsonová! Nikto ta to nemusí učiť, máš to v sebe!" Hope statočne prikývla.
Začala rozmýšľať. Je predsa prvorodená z jej rodiny! Dokáže to! Zatvorila oči a sústredila sa. Kruh zmizol. Klaus neváhal ani sekundu a povraždil čarodejnice ktoré kruh doteraz chránil. Keď bolo po všetkom, odviazal Hope. "Sľúbil som že tu budem pre teba vždy."

(Stop.)

Hope si spomenula na chvíle kedy tu bol Klaus pre ňu. Rozplakala sa keď uvidela to pred sebou. Bol to jej otec. Ale nie taký akého si ho pamätala. Vždy keď si ho predstavila, videla mocného, vysokého hybrida. Jej otca. Ten človek čo ležal v rakve pred ňou.. To nebol on. To bol človek bez duše. Len prázdna schránka. S vystúpenými žilami a popolavou pleťou. Mal zavreté oči. Hope dostala hysterický záchvat. Začala plakať a vrieskať, keď ho tak uvidela. "Je to moja vina! Moja!!" Kričala a plakala. "Hope môžeš ho dostať späť. Stačí ak sa s ním spojíš. Ty to dokážeš." Povzbudivo sa na ňu usmial Elijah. Ale bol to smutný úsmev.
"Dokážem to! Som Mikaelsonová!"

V nabudúcej časti sa dočkáme Klausíka :3 kto sa teší? :)