Don't touch my family

94.časť

Vracali sme sa domov. Keď sme vošli do haly, uvideli sme nevýtaného hosťa. No to je naozaj perfektné..
"Freya! Naša stratená a nanešťastie nájdená, sestra!" Povedal otec s nádychom sarkazmu. "Mala si zostať radšej stratená! Teraz by si neprišla o hlavu." V momente bol pri nej a držal ju pod krkom. Vytiahol ju do vzduchu. "Klaus.. prišla som.. vám.." chrčala ale už ďalej nemohla hovoriť lebo jej došiel vzduch.
"Tati pusť ju! Neschvalujem čo urobila, ale možno nám môže pomôcť." Povedala som rozhodne.
"Toto nieje na tebe Hope! O tomto nerozhoduješ!" Namietol a ďalej držal Freyu nad zemou.
"Povedala som aby si ju pustil!" Povedala som ráznejšie a napriahla som ruku do vzduchu. Trochou mágie som uvolnila jeho zovretie. Neublížilo mu to, iba som ho prinútila urobiť to čo som sama chcela. Chytil sa za zápästie a Freya za krk. Konečne sa voľne nadýchla. Otec si ma premeral ale nepovedal ani slovo. "Tak čo si chcela?" Vyzvala som Freyu aby hovorila.
"Potrebuješ.." zakašlala a znova sa chytila za krk. "..moc. Získala si vodič, ale ten ti je zbytočný ak nepoznáš kúzlo a nemáš moc." Povedala nakoniec. Prešla ku mne a vytiahla mi z vrecka bundy diamant. "Toto ti je na nič." Povedala a podala mi diamant. Popravde som myslela že mi pomôže.. ale asi je naozaj zbytočný. "Chceš dostať z mŕtvych 2 pôvodných a jedného upíra. Na to potrebuješ viac moci ako si sama schopná zo seba dostať Hope." Pozrela mi do očí. "Potrebuješ ma.." vtedy zasiahol otec.
"Nepotrebuje ťa! Ani ona, ani nikto iný z našej rodiny! Si zradkyňa!" Skríkol naštvane.
"Možno nám dokáže pomôcť.." namietla som. Stále som si však nebola istá tým čo hovorím. Otec na mňa užasnuto pozeral. "Žila predsa s Dahliou. Niečo sa musela naučiť." Dodala som. Freya sa na mňa pousmiala ale ja som jej to neopätovala. Ona predsa mohla za to čo sa stalo. Teda nie priamo, ale mala na tom určitý podiel viny. Otec si ma premeral. Potom však usúdil že asi nemám 5 a tak skoro nebadateľne prikývol. Freya si premerala nás oboch a potom sa pobrala so mnou hore na poschodie. Tam už som vo svojej izbe mala rozložené rôzne knihy a podobné čarodejnícke kraviny.. Freya si začala obzerať fotky čo som mala po poličkách a na nočnom stolíku. Tá ju najviac zaujala. "Ten ples si pamätám.. bolo to po prvý krát čo som videla svoju rodinu." Smutne sa pousmiala. Nanešťastie pre ňu, nedokázala som prejaviť ani štipku súcitu. "Polož to!" Prikázala som. Freya teda položila fotku na svoje miesto. "Nevzala som ťa sem pozerať si moje fotky. Ani aby si sa tu vyrozprávala. Na to si zaplať terapeuta." Odvrkla som. "Viem že si naštvaná ale nieje to moja chyba." Povedala potichu. "Nemohla som za to čo sa stalo. To Dahlia.." dodala. "Nehovor mi o Dahlii. Vravela si že si silná. Verila som ti! A ty si tam na ňu bezbranne pozerala!" Nechcela som zase kričať.. ale ja som si nevedela pomôcť! Keď som pomyslela na to čo sa stalo, miešali sa vo mne iba dva pocity. Zúfalstvo a hnev. Nič viac, nič menej. Freya mlčala. Vedela som že chce niečo určite povedať ale proste toho nebola schopná. Možno ju zastavilo to čo videla pred chvíľou u otca, hnev ktorého sme boli schopní len my. "Fajn, tak by sme sa do toho mali teda pustiť." Povedala nakoniec bez emócií. Prikývla som a vzala som do ruky jednu z kníh. Freya sa trochu posmešne uškrnula. "Čo je ti vtipné?!" Osopila som sa na ňu. Neznášam keď sa mi niekto posmieva! "Toto ti je absolútne zbytočné." Povedala a pokrútila hlavou. "Nič čo potrebuješ vedieť nenájdeš v žiadnej z kníh. Na vytiahnutie niekoho z druhej strany nieje kúzlo." Dodala pokojne. "A čo mám potom urobiť?!" Vyštekla som. Čo mi tým chce naznačiť?! Že som úplne tupá? "Budeme musieť vymyslieť úplne nové kúzlo. Také ktoré bude dosť mocné na to aby pretiahlo cez oponu 2 pôvodných." "A Damona." Dodala som rázne. "Zlatko, ak dostaneme späť Kola a Rebeku.. Damon už bude hračka."