YouTube Life

Natáčanie

"Ja tam idem.“ povedala som mamine a išla do chodby, aby som otvorila.

„Ahoj.“ usmievala sa na mňa mamina kolegyňa, prišla aj so synom. Nepozdravil sa len sa usmieval. 

„Dobrý večer.“ usmiala som sa a pustila ich dnu. „Mami, to je pre teba.“ zakričala som na ňu.

Prišla za nami do chodby, tak som mohla odísť do izby. Cestou som z obývačky zobrala notebook a zatvorila sa v mojej izbe. Rozmýšľala som, čo všetko budem potrebovať na zajtrajšie natáčanie. Vlastne o čom natočím video? Z myšlienok ma vytrhol telefón. Dida. 

„Prosím?“ zodvihla som s úsmevom.

„Kika? Dá sa ti prísť ku mne?“ plakala.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa preľaknute. 

„Sebo sa so mnou rozišiel.“ 

„Prečo?“ 

„Ja neviem. Príď sem prosím.“ stále plakala. Nechápem to. Jej sa nikdy nestalo, aby ju chlapec zložil na kolená. 

„O chvíľu som u teba.“ zložila som. Zjedla som lieky, prezliekla sa do riflí a vetrovky. Do vrecka som si dala 10€, pre istotu. Mobil som strčila do vrecka na rifliach. 

„Ty kde ideš?“ zastavila sa ma mamina. Rýchlo som jej vysvetlila čo sa stalo a bežala k Dide.  A to doslova. Dvere mi otvoril jej brat. Našla som ju plakať v jej izbe. Objala som ju a nechala si zmáčať vetrovku. Vysvetlila mi prečo sa rozišli a prišla s nápadom ísť sa opiť. Darmo som jej hovorila, že zajtra ide do školy a ja jem lieky do ktorých nemôžem alkohol, ale nepomohlo. Namaľovali sme sa a odišli do mesta. Pili sme doslova jednu vodku za druhou. Sama som cítila ako som veľmi opitá. No bolo mi to jedno, urobila som čokoľvek preto, aby sa Dida odpútala. V bare sa objavil aj Jakub. Samozrejme ako inak sa snažil využiť to, že som opitá. No nevyšlo mu to a tak začal baliť Didu. O tretej niekde odišli, Jakub asi dostane čo chce. Bola som natoľko opitá, že som nedokázala Dide zabrániť v odchode s ním. Rozhodla som sa ísť domov. Rýchlo som sa osprchovala a ľahla si. Ani neviem ako, už som spala. Zobudil ma mobil. Patrik. Do kelu. 

„Áno?“ snažila som sa, aby nepočul to, ako som rozospatá.

„Zobudil som ťa?“ ozval sa. Má naozaj krásny hlas. 

„Hej, ale moja chyba. Už si v Detve?“ sadla som si.

„Áno, stojím pred tescom. Kde mám ísť?“ 

„Vieš kde je zimný štadión?“ 

„Teoreticky.“

„Nad zimným odbočíš doľava sú tu len dva domy, zastav pred bungalov, idem ťa čakať.“ usmiala som sa. Vlastne ani neviem prečo. Hovorí sa, že keď sa človek usmeje počas telefonátu ten druhý to bude akoby cítiť. 

„O chvíľu som u teba. Ahoj.“ mám pocit, že aj on sa usmieval.

„Ahoj.“ zložila som a rýchlo zo seba išla urobiť človeka. Ešte som stále bola v teplákoch a tielku, keď Patrik trúbil. V chodbe som našla bratovu bundu, prehodila som si ju cez plecia a vyšla pred dom. Diaľkovým ovládačom od brány, ktorý som našla na skrinke, som otvorila bránu, aby auto nenechával len tak na ulici. 

„Kde si zdrhla?“ kričal na mňa Jakub, ktorý práve z niekade prišiel na aute. 

„Ja? Veď to ty s Didou ste odišli, bohvie kde.“ 

„Veď my sme boli za chvíľu hotový, si mohla počkať.“ povedal a odišiel domov. 

„Nejaký kurevníček?“ spýtal sa ma Patrik. 

„Tak trochu.“ kývla som hlavou. „Poďme dnu.“ usmiala som sa. Vošla som do chodby a Patrik ma nasledoval. 

„Urobím ti kávu, čaj, kapučíno, alebo niečo?“ spýtala som sa ho a zaviedla ho do obývačky. 

„Na začiatok mi stačí čistá voda.“ usmial sa.

„Nedáš si radšej minerálku?“ 

„A čo si dáš ty?“ 

„Kapučíno a cereálie.“ 

„Tak si dám to kapučíno.“ 

„Kľudne si zatiaľ zapni telku. Cíť sa tu ako doma.“ usmiala som sa a odišla do kuchyne. Urobila som dve kapučína a položila ich na tácku. Zo skrinky som vytiahla cukorničku a z chladničky smotanu do káv. Nabrala som si cereálie a odišla so všetkým do obývačky. Rozprávali sme sa o hokeji, YouTube a mnohých ďalších veciach. Natočili sme video, trochu zvláštneho formátu. On sa ma pýtal na otázku ohľadom hokeja a ja jeho ohľadom YouTube a blogovania. Za každú správne zodpovedanú otázku sme si pripočítali bod. Samozrejme som vyhrala, keďže o hokeji viem vcelku dosť a on o YouTube a blogovaní vcelku veľmi málo. Bolo presne dvanásť hodín, keď sa nám podarilo dotočiť video.