YouTube Life

Zápas

"Ahoj." usmieval sa na mňa Kubo.
"Kuboo." hodila som sa mu okolo krku. "Tak hrozne si mi chýbal."
"Aj ty mne, pre to som sa vrátil." žmurkol. "Som zmierený s tým, že sme kamaráti a nechcem to nijak posrať."
"Ideš hrať?" spýtala som sa ho. Úplne odveci, ale to nevadí.
"Nie. Dnes len povzbudzujem, lebo mám narazené rebrá."
"Preto si bol v nemocnici?"
"Hej, mysleli si, že mám aj nejaké úlomky tak som tam ostal." usmial sa. "Kde máte miesta?"
"A1 sa mi zdá."
"Nejdeš so mnou do VIP?"
"Že sa vôbec pýtaš." zasmiala som sa. Prešli sme spoločne chodbou a vošli do sektoru VIP. Bolo tam pár hokejistov, ktorých som nepoznala. Pravdepodobne z Dukly. Napísala som sms-ku Tiborovi.
Kristína: Povedz mojim rodičom,že som vo VIP s Kubom. Díík.
"Tibor sa snaží si ťa získať späť?" spýtal sa Kubo.
"Hej. Aj moji rodičia sú za to, že radšej on než Paťo." prevrátila som oči.
"Komu ideš fandiť?" smial sa. Hokejisti začali chodiť na ľad.
"Vraj dukle." mykla som plecom.
"To sa tak hovorí medzi hokejistmi, že má baba fandiť tímu kde ma chlapca."
"To mi povedal aj Paťo." postavili sme sa. Začala hrať slovenská hymna. Prvé minúty zápasu boli oničom. Akoby sa hráči spoznávali, kto zo súperovho tímu bude ten, ktorého budú prenasledovať. Teda tak to opísal Kubo. Celkom fajne sme sa zasmiali, až keď Pichňarčik potkol Patrika, ten skončil na zemi a nevstával sme sa smiať prestali. Bolo počuť samé nadávky zo strany Trenčianskych fanúšikov na Pichiho.
"Idem dole." povedala som Kubovi a vyšla na chodbu. Prešla som až k striedačkám. Patrik stále ležal na zemi. Začala mnou lomcovať panika.
"Ty si tá Paťova priateľka?" spýtal sa ma ich tréner. Keby z očí mohli sršať iskry zlosti, tak teraz by mu sršali.
"Áno som." odpovedala som.
"Choď tam za ním. Tebe hádam odpovie, či je to veľmi zlé." povedal a vrátil sa na svoje miesto, nad chalanmi. Prešla som popred všetkých na ľad. Na hlavu som si dala kapucňu. Nemusí každý vedieť kto som. Prešla som k nemu a čupla si. Pod hlavou mal trochu krvy.
"Láska budeš v poriadku?"
"Neviem. Hrozne to bolí."
"Musiš sa postaviť." pohladkala som ho po ramene. Zodvihol ku mne hlavu. Z nosa a z úst mu tiekla krv.
"Ahoj Kika." prišiel k nám Pichi.
"Ahoj." odzdravila som sa mu.
"Patrik prepáč, nabudúce budem opatrnejší. Hľadal som puk a nevšimol som si ako držim hokejku, že by som mohol niekomu ublížiť." kľakol si k nemu z druhej strany.
"Pohode. To sa stáva." povedal Patrik a postavil sa. Celý štadion začal tlieskať. Z oboch fanklubov bolo počuť len - Patrik Koyš. Zobrala som mu hokejku, ktorá bola spadnutá kúsok od neho a nasledovala ho až do šatne.
"Debil trápny." hodil z celej sily o zem prilbu.
"Veď sa ti ospravedlnil." povedala som.
"Nemyslím Miša. Toho debilného rozhodcu. Bolo zakázané uvoľnenie, keby pískal tak ako má, nemám rozbitý nos a hubu." povedal.
"Patrik budeš v poriadku? Ocino ma poslal ťa ošetriť." prišla dnu vysoká kozatá blondína.
"Ahoj Sandra." usmial sa.
"Ahoj." sladko sa usmiala. "To ti riadne dorobili." chytila mu tvár.
"Môže za to rozhodca."
"Vždy to zvališ na niekoho iného." zasmiala sa. Zadívala sa mu do očí, až som si chvíľami myslela, že ho pobozká. Nasrane som na zem zrútila jeho hokejku a čo najrýchlejšie vyšla von. Vyšla som na parkovisko pri šatniach. Napísala som Kubovi.
Kristína: Príď dole prosím ťa,potrebujem cigu. Som na parkovisku pred šatniami.
Jakub: Čo sa stalo? O chvíľu som tam.
Oprela som sa o stenu a pokúšala sa z hlboka dýchať. Začal mi zvoniť mobil. Patrik.
"Nevolaj mi, venuj sa tej Sandre." odsekla som miesto pozdravu.
"Máš dôvod na žiarlenie?"
"Keby si sa pozeral z môjho pohľadu, tak to chápeš! Nedala by som ruku do ohňa za to, že ste spolu nikdy nič nemali." zvýšila som hlas.
"Spal som s ňou vždy, keď sme mali zápas so Zvolenom." povedal mi. Vypla som ho. Toto si mohol odpustiť.