YouTube Life

Fotenie

Zobudila som sa o pol deviatej. Patrik ešte spal. Potichu, aby som ho nezobudila som odišla z izby do kuchyne sa napiť.

"Dobré ráno." usmieval sa ocino.

"Dobré." usmiala som sa.

"Mamina išla na víkend do wellnesu s tetou Simonou. Nakázala mi urobiť nákup v metre. Pôjdete so mnou?" odpil si z kávy.

"No. Teoreticky by sme mohli." sadla som si na kuchynskú linku. Buchli dvere na izbe a do kuchyne prišiel Patrik.

"Dobré ráno." pozdravil sa.

"Dobré." povedali sme s ocinom naraz. Sadol si na barovú stoličku a šúchal si oči.

"Zle si sa vyspal?" spýtala som sa ho.

"Asi ti kúpim inú posteľ." odpovedal mi. Ocino sa zasmial.

"Ja si svoju posteľ nedám." zamračila som sa a založila ruky vbok.

"Zoberiem ťa ku mne a pochopíš na akej posteli sa dobre spí."

"Aj my sme jej to hovorili." povedal ocino.

"Môžeš spať aj na gauči, keď sa ti nepáči." zoskočila som z linky.

"O pol desiatej by som chcel vyraziť. Tak tempo." povedal ocino. Položil pohár z kávy do dresu a odišiel. Zrejme do ich izby. Patrik prišiel ku mne a objal ma.

"Bál som sa ti dať pusu, keď tu bol tvoj ocino." dal mi pusu a položil si hlavu na moje plece.

"On ťa nevykastruje." zasmiala som sa. Spoločne sme sa najedli. Urobili sme si praženicu. Na viac sme nemali energiu. Vystriedali sme sa v kúpelni a prezliekli sa. Bolo presne o desať minút pol desiatej, keď sme boli prichystaný.

"Nevieš Kika, kde mám kľúče od auta?" spýtal sa ma ocino.

"Netuším." mykla som plecom.

"Môžeme ísť kľudne mojim." povedal Patrik.

"To je dobrý nápad. Aspoň budem vedieť či sa báť, alebo nebáť, keď budeš viesť Kiku." povedal ocino. Zazrela som naňho a začal sa smiať. On si sadol dopredu a ja dozadu zaňho. Patrik išiel tak ako inokedy. Pár krát prekročil rýchlosť, ale to robí aj ocino, čiže by mu to nemalo prekážať. O necelú pol hodinku, sme už stáli pred metrom.

Vošli sme dnu. Ako sme sa tak prechádzali pomedzi regále stretli sme Kubových rodičov. Zakecali sa s ocinom. S Patrikom sme stáli kúsok od nich. Jediné, čo som zachytila z ich rozhovoru bolo, že za Kubov odchod môžem ja. Asi to počul aj Patrik, lebo ma chytil za ruku a odtiahol ma k televízorom.

"Kúpim ti do izby televízor." povedal mi a čítal recenzie k Samsungu.

"Zabudni."

"Ale no tak, miláčik. Čo chceš večer robiť? Pozrieme si aspoň nejaký film."

"To si môžeme aj na počítači. Má tiež dosť veľkú uhlopriečku a dá sa otočiť tak, aby si naň videl z postele." bojovala som za svoj názor. Už som si to vedela predstaviť, keby rodičia niekde povedali, že mi priateľ kúpil televízor. Bola by som za zlatokopku.

"Tam je Patrik Koyš." počula som hovoriť nejaké baby. Stáli asi tak štyri metre od nás.

"Som slávny." zasmial sa a dal mi pusu. Prevrátila som oči a otočila sa k tabletom.

"Mohli by sme sa s tebou odfotiť?" prišli za ním s úsmevom tie baby. Zatvorila som oči a stisla ruky v päste.

"Hej, hej." kývol hlavou. Najskôr sa s ním odfotila jedna a hneď na to aj druhá. Začala som sa hrať s mobilom.

"Tak tu ste." prišiel nejaký starší pán.

"Prepáč dedo, fotili sme sa s Patrikom Koyšom." usmiala sa jedna z nich a ukázala rukou na Patrika.

"To je ten hokejista, ktorého vkuse ospevujete?" spýtal sa ich. Začali sa červenať. Patrik sa zasmial. A ja? Ja by som to radšej nepočula.

"Kupujete telku?" prišiel za nami ocino.

"Chcel som jej kúpiť do izby a ona je proti." povedal Patrik.

"Vedia niečo nové o Kubovi?" spýtala som sa. Tie baby s tým ich dedom stále stáli pri nás. Pozerali televízor. Vraj potrebujú veľkú uhlopriečku, lebo dedo je slepý. Zaujimavé.

"Že je v nemocnici." povedal ocino.

"Čo mu je?" spýtal sa Patrik.

"Neviem. Myslel som si, že ho nemáš rád. Predsa len ste sa škriepili o Kiku. Nežiarliš naňho?" spýtavo na Patrika pozrel ocino.

"Ja nie som žiarlivý. Až tak. Narozdiel od niekoho." povedal Patrik a žmurkol na mňa. Urobili sme nákup a vrátili sa domov. Všetko sme vyložili. Okolo obeda prišiel na návštevu ocinov spolužiak zo základnej aj so svojou rodinou..