YouTube Life

Tréner

Kubo spravil kávu a sadol si oproti chalanom na barovú stoličku.
"Čo máte dnes na pláne? Dúfam, že sme vám nijak nepokazili plány?" spýtal sa Peťo.
"Ja som mal mať tréning a mali sme spolu byť až večer, tak ja by som sa mal opýtať či som vám nepokazil plány." odpovedal Kubo.
"Nie. Aj tak si myslím, že by sme do Tatier natáčať nešli." zasmial sa Peťo. V izbe mi začal zvoniť mobil. Zoskočila som zo stoličky a išla do izby. Neznáme čislo.
"Prosím, Oldová." zodvihla som.
"Dobrý deň slečna Oldová, pri telefóne Mansák, vedúci svadobného salónu vo Zvolene. Moja dcéra mi povedala, že ste YouTuberka, že ste sympatická baba, s peknou postavou. To je ale pomimo. Máme na predajni veľa svadobných a spoločenských šiat, ktoré nemáme nafotené. Nerád by som platil za fotenie nejakej slávnej modelke. A preto som vám chcel dať ponuku, na spoluprácu? Za jednu si fotku sa vieme dohodnúť na sume od 70-tich do 100€."
"Kde všade by boli uverejnené tie fotky? Ako YouTuberka a slávna pre mladých sa dosť často stretávam s výčitkami, že robím všetko pre peniaze. Nerobí mi to problém dať sa nafotiť, a suma je priam skvelá. Len sa bojím ďalších rečí, ktoré budú o mne kolovať." povedala som mu.
"Fotky by boli v našom katalógu, ktorý si k sebe berú nevesty, ktoré sa rozhodnú pre náš salón. Neboli by na žiadnych plagátoch po meste, či bilboardoch."
"Ja sa zastavím u vás, v salóne a dohodneme sa spolupráci. Samozrejme ďakujem za ponuku." usmiala som sa.
"Pevne verím, že sa dohodneme a bude to prijemná spolupráca. Dopočitia, či dovidenia."
"Dovidenia." zložila som. Aj s mobilom v ruke som sa vrátila do kuchyne.
"Kto ti volal?" spýtal sa ma Kubo.
"Nejaký Mansák, zo svadobného salónu, vo Zvolene. Chce, aby som mu robila modelku." odpovedala som mu.
"To máš super ponuku." povedal Adam.
"Mne ráno prišla sms-ka od Wayfarer, na spoluprácu." povedal Peťo.
"Veď to zober." povedala som mu.
"To by som sa tam musel dostať do štyroch hodín." usmial sa.
"Ty si blbý. Ja keby som mala takú ponuku, neváham ani sekundu a prijímem to."
"Adam dopi kávu a ideme."
"Kde je firma?" spýtal sa Adam.
"V Trenčíne." odpovedal mu Peťo.
"Do riti." rýchlo vypil kávu a obliekol si bundu.
"Díky za kávu." usmial sa Peťo.
"Za nič." aj ja som sa usmiala. Chalani odišli a my sme s Kubom ostali sami.
"Rozmýšľal som nadtým bytom, čo si mi spomínala." usmial sa Kubo.
"A?" sadla som si naňho.
"Bolo by to super." dal mi pusu.
"Tak poďme do tej realitky a pôjdeme si pozrieť ten byt." usmiala som sa. "A mohli by sme ísť aj do toho salónu, do Metra a chcem si kúpiť iPhone 6 plus."
"Nie si náročná vôbec." zasmial sa. "Choď sa prezliecť, ak teda nejdeš takto."
"Ľúbim ťa." dala som mu pusu.
"Ja ťa milujem." usmial sa. Usmiala som sa. Zišla som z neho dole a prešla do izby. Obliekla som si bledé rifle, béžový svetrík. Namaľovala som sa, a vlasy som si nechala voľne padať na chrbát. Zo skrine som vyhrabala väčšiu čiernu kabelku, ktorá sa dá prehodiť aj cez plece. Dala som do nej peňaženku, mobil a papiere, ktoré potrebujem pri uzatváraní spolupráce. Z vešiaka som skvačila tmavo modrý kabátik s koženkovými rukávmi. Zo spodu skrine som zobrala členkové čižmičky, na plnom opätku. So všetkým som prešla do kuchyne.
"Nejak ťa to dlho trvalo." povedal mi Kubo. Hral sa s mobilom. Pripadal mi nervózny.
"Čo je?" spýtala som sa. Povzdychol si.
"Volal mi tréner, aby som prišiel na štadion." odpovedal mi. Pozeral sa stále do zeme.
"Načo?"
"Neviem. Ak mi chce zrušiť zmluvu, tak som nahratý."
"Prečo by ti rušil zmluvu? Veď by prišiel o jedného z najproduktívnejších hráčov."
"Lebo sme sa pohádali. Ten zápas je, len som sa s ním cestou, po telefóne pohádal, tak som prišiel naspäť. On má právo ma teraz aj vyhodiť. A kto ma potom zoberie? Nikto."
"Poď. To sa vyrieši." dala som mu pusu. Obliekla som sa, obula, zobrala si kabelku, z komody kľúče a vyšli sme von. Chytili sme sa za ruky a prešli k autu. Nasadli sme a vyštartovali do Zvolena. Po necelej pol hodine sme boli pred štadionom.
"Ešte majú tréning." povedal Kubo, keď sme vystúpili. Preplietli sme si prsty a išli smerom na ľad. Kubo zhlboka dýchal. Bolo na ňom jasne vidieť, že je nervózny. Teraz by to spoznal aj taký, čo ho vôbec nepozná. Zišli sme k striedačkám, kde sedeli niektorí chalani.
"Čaute." pozdravil sa im Kubo.
"Ahojte." usmiala som sa.
"Čaute." odzdravili sa.
"Jakub poď so mnou, ku mne." kývol naňho tréner. Všetci ostali ticho. Aj muchu by bolo počuť preletieť. Kubo ma chytil za ruku a ťahal za sebou.
"Jakub, nechceš radšej, aby sme sa porozprávali len medzi štyrmi očami?" spýtal sa tréner.
"Nie. Kiku potrebujem mať pri sebe, ako psychickú oporu." odpovedal mu Kubo.
"Ako chceš." mykol plecom a vošiel do kancelárie. Sadli sme si na sedačky a on začal kecať. Tie obkecy sa mi naozaj nechce opisovať.
"Volal nám jeden tréner z Ameriky. Ponúkol sa, že keď pôjdeš na mesiac k nim hrať nhl-ku, tak vyplatí dlžobu nášho tímu." po týchto slovách ma zamrazilo.
"Ja do Ameriky ísť nechcem!" povedal rázne Kubo.
"Chceš zradiť svoj tím? Keď nebudú peniaze na klub, budúcu sezónu ani nezačneme! Stratíš post ty, no aj ďalší! Kde pôjdeš potom? Ja ťa môžem vyhodiť aj teraz. Dám ti odstupné a pošlem ťa do prdele. Lenže si uvedomujem, že ťa nikde nezoberú! Jakub zamysli sa. Dostaneš peniaze ty, dostane peniaze klub. Je to len mesiac. A zarobíš aj ten plat, čo by si dostal tu. Za jeden mesiac, budeš v pluse niekoľko desiatok tisíc eur. Keď to nepríjimeš, je mi ľúto, ale v tomto klube si skončil."
"Môžem vám dať vedieť do večera? Predsa len, musím to prediskutovať aj s rodičmi, aj s Kikou."
"Kľudne." mykol plecom tréner. Arogantný debil!
"Dovidenia." postavila som sa a vyšla von.
"Dovidenia." povedal Kubo a vyšiel hneď za mnou. Prešli sme znova k striedačkám. Kubo sa začal rozprávať s Mišom Chovanom. Ja som popred chalanov vyšla na tribúnu a vytočila Patrikove číslo. Nikto iný mi nenapadol, čo by mi mohol pomôcť.
"Áno?" zodvihol mi.
"Patrik, mám na teba prosbu." povedala som mu.
"Počúvam ťa."
"Nedalo by sa u vás v klube nájsť miesto? Kuba vydierajú, kvôli Amerike. On tam isť nechce. A tento debil je schopný zariadiť, aby ho nikde nevolali. Nemôže ostať bez postu."
"Už viac ľudí sa sťažovalo na toho trénera. Idem hneď za vedením, som na štadione. Urobím všetko, čo je v mojich silách."
"Ďakujem ti. Máš to u mňa."
"O chvíľu ti zavolám." zložil ma. Oprela som sa o tyčku, na strane, kde býva fanklub. Pozorovala som Kuba. Jeho výrazy tváre. Nechcem, aby odišiel do Ameriky. Musela som vyzerať naozaj zúfalo, keď si ma všimli, že tam stojím. Začal mi zvoniť mobil. Patrik.
"Áno?" zodvihla som mu.
"Dal som trénerovi jeho číslo, dnes mu bude volať za ponuku, do klubu."
"Ďakujem ti." usmiala som sa.
"Za nič, keď príde podpísať zmluvu, príď s ním. Snáď si ešte pamätáš kde bývam a dojdite na kávu." zasmial sa.
"Nejak trafím." aj ja som sa zasmiala.
"Dobre. Musím končiť, lebo som ešte stále v drese. Tak ahoj." určite sa usmial.
"Ahoj." aj ja som sa usmiala a zložila. Odložila som mobil do tašky. A čakala pokým príde Kubo. Podal Mišovi ruku a išiel za mnou.

Bola by som rada,keby ste vyjadrili svoj názor na tento príbeh v komentári. :) Je len pár takých komentov a ja by som chcela vedieť názor viacerích čitateľov. :) Ďakujem. :)