YouTube Life

Rozhovor

"Láska, ja už idem do školy." drgala som do Patrika. "Večer, keď budem na zastavke v Trenčine, tak ti zavolám."
"Dobre zlatko. Dávaj si pozor a pozdrav baby." usmial sa.
"Pozdravím." dala som mu pusu. "Ľúbim ťa. Ahoj."
"Ja teba viac." zašomral a zas zaspal. Obula som si tenisky a bežala na autobus. Čakala ma tam Dida. Sisa tu zas nebola. Buď sa snaží vyhýbať Dide, alebo išla za Robom? To dúfam nie.
"Paťo išiel včera domov?" spýtala sa Dida.
"Nie. Až dnes ide. A na víkend idem ja k nemu." odpovedala som.
"Ja by som mala isť na chatu. S Tiborom."
"S mojim ex?"
"Hej, ale aj Kubo a ešte nejaká baba idú."
"Kubo žeby niekoho mal?"
"Podľa mňa nie. Nevie sa odpútať od teba." usmiala sa. Prišiel však autobus a nemohli sme pokračovať v našej debate. Sadli sme si úplne dozadu. Do päťky. Pred nami sedeli nejaký chalani, no ignorovali sme ich. Typujem, že boli niekde z Hriňovej. Zas sa nám podarilo zmeškať mhd-čku vo Zvolene.
"Keď si pohneme stihneme začiatok hodiny." povedala Dida. A tak sme nahodili rýchle tempo, aby sme stihli prvú hodinu. Prišli sme desať minút po zvonení. Nevadí. Profesorka nám povedala, že sa to stalo prvý a posledný krát. To by sme aj my boli radi. Prišla tretia hodina - Matika. Dali nám nového profesora. Nejaký mladý je.
"Vstúpte." povedal profesor, keď niekto začal klopať na dvere.
"Dobrý deň. Môžem na chvíľu hovoriť s Oldovou?" prišiel dnu Patrik. Áno, môj Patrik.
"Samozrejme. Nech sa páči." kývol profesor rukou smerom k dverám.
"Čau Paťo!" zakričala cez celú triedu Dida.
"Ahoj Dida." zasmial sa. Prišla som k nemu a zatvorila dvere zo strany chodby.
"Čo tu chceš?" spýtala som sa ho.
"Ahoj miláčik, aj ja ťa rád vidím." zasmial sa. "Doniesol som ti kľuče od bytu, ak by som bol náhodou u maminy." usmial sa a podal mi kľúče na prívesku v tvare srdca.
"Mysliš si, že tam trafím?"
"Vystúpiš z vlaku, prejdeš k tescu a šedo-oranžová bytovka pri parku." usmial sa.
"Zabijem ťa." povedala som pomedzi zuby.
"Aj ja ťa ľúbim." dal mi pusu. "Dávaj si pozor. Ahoj."
"Ľúbim ťa. Ahoj." usmiala som sa a vrátila sa do triedy.
"Kika ty od kedy chodiš s Koyšom?!" vybehli na mňa spolužiačky.
"Asi dva týždne." odpovedala som nezaujato a sadla si vedľa Didy. Ukázala som jej kľúče od bytu. Vstíčila palce a vycerila zuby. Zlatá. Domov nás pustili po štvrtej hodine. Stihla som najskorší autobus do Detvy, chcela som byť čím skôr bola doma, aby som bola skoro u Patrika. Doma boli všetci. Čo ma dosť prekvapilo.
"Ahojte!" kričala som z chodby.
"Ahoj. Poď do kuchyne. Musíme sa porozprávať." kričal mi späť ocino. Ak mi teraz povedia, že nikde nemôžem ísť, tak ma asi šibne.
"Čo je?" zložila som si na zem tašku a sadla si na barovú stoličku.
"Tobi poď sem aj ty." kričal ocino. Mamina so sklonenou hlavou stála pri ňom. Ani sa na mňa nepozrela.
"Čo?" nazrel do kuchyne. "Serus segra." sadol si vedľa mňa.
"S maminkou vám musíme niečo povedať." začal ocino. Došlo mi, že to bude asi niečo vážne, keď sa bavíme všetci štyria spolu. "Mamina.." z hlboka sa nadýchol. "..má rakovinu." sklonil hlavu a mamina sa rozplakala. Musela som sa chytiť pultu, aby som nespadla zo stoličky. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Tak isto aj Tobiasovi.
"Mami.." silno som ju objala. "Ty to zvládneš. Máš tu predsa nás a my ti pomôžeme."
"Tak veľmi vás ľúbim." plakala mamina.
"Aj my teba mami." pridal sa do objatia Tobias. A nakoniec aj ocino. Stáli sme len tak v objatí všetci spolu asi 15 minút.
"Kika bež, aby si nezmeškala vlak." povedala mi mamina.
"Ak potrebuješ niečo pomôcť, tak Patrikovi zavolám, že neprídem." povedala som jej.
"Nie, bež. Bude ti tam lepšie. A verím tomu, že keby som zomrela, tak on tu pre teba bude ako najväčšia opora."
"Mami takto nehovor! Ty to prekonáš!" chytila som ju za ruku. Prečo ona? Prečo sa niečo takéto vždy stane dobrému človeku?
"Choď. Pozdrav ho. Dávaj si pozor. Ja si idem ľahnuť." usmiala sa a odišla do spálne. Zobrala som si školskú tašku a zavrela sa v izbe. Pobalila som si veci do kufra a odišla z domu. Nasadla som na vlak, dala si do uši sluchadka a sledovala cestu do Trenčína..