YouTube Life

McDonald's

Zobudila som sa o pol dvanástej na pípnutie sms-ky. So zatvorenými očami som nahmatala mobil. Naveľa, naveľa som oči otvorila a odomkla mobil. Sms-iek bolo viac - 10. Jednu od Veni, jedna od Didy a osem od Kuba.

Vevuš: Si okej? Lebo on nie.

Dida: Čo sa stalo? Paťo sem prišiel, bez nálady a dobre že neplakal. Okej si?

Kubo: Čo sa stalo? :O

Kikuš si pohode?

Bojím sa o teba. :(

Paťo je nejaký bez nálady. Nič mi nechce povedať. Bol za tebou?

Už mi povedal. Myslím, že si urobila dobre. :)

Dúfam, že si len išla spať, lebo sa o teba naozaj fest bojím. :(

Ozvi sa mi ráno.

Dobré "ránko" :P Ideme niekde na raňajko-obed? :)

Najskôr som odpísala Veni, potom Dide a až nakoniec Kubovi.

Kristína: Ako sa to vezme. Ale teoreticky som. Prakticky je to horšie a psychicky ani nehovorím. Keď odchádzal mala som chuť hodiť sa mu okolo krku a povedať mu, že si robím srandu, alebo niečo podobné, no spomenula som si na Kubove slová a neurobila som to. Ozvem sa ti zajtra. Skočíme niekde na kávu?

Kristína: Úplne sme to uzavreli. Dúfam, že to bude lepšie.. :))

Kristína: Dobré :P kde by si chcel ísť? :)

Kubo: Dobehni ku mne a dohodneme sa. :)

Kristína: You will also get a hug? :)

Kubo: Of course. :)

Vstala som z postele a pozrela sa do zrkadla. Ak by bol niekto u nás, aby sa ma nezľakol. Opuchnuté oči, červené líca. Pokrútila som nad sebou hlavou. Vyšla som z izby a koho hneď neuvidím na gauči v obývačke? Tibora. Vyzeral naozaj hrozne. Asi to včera prehnali. Potichu som prešla do kúpelne a namaľovala sa. Vlasy som si dala do drdola. Vyšla som z kúpelne. Tibor už sedel na gauči s hlavou v dlaniach.

"Ahoj." zasmiala som sa.

"Ahoj." zamrmlal. "Kde si včera zmizla?"

"Bolo mi zle." usmiala som sa.

"Kika, ten biliard sa zrušil. Skočíme niekde na večeru?"

"To je škoda. Ja neviem. Vieš, že nerada chodím večer do reštík."

"Daj mi vedieť ak si to rozmyslíš." usmial sa.

"Dám." aj ja som sa usmiala a zaliezla do izby. Obliekla som si bledo modré rifle - takmer až biele. Tmavo modré tričko a čiernu klokanku mikinu. Obula som si športové čierne čižmy. Do malej tašky som nahádzala peňaženku, mobil, púder, vreckovky. Navrch som si dala čiernu vetrovku a okolo krku modrý kruhový šál. "Ahoj sestra." pozdravil sa mi Tobias, keď som vyšla z izby.

"Serus bráško." odzdravila som mu.

"Kde ideš?"

"Neviem." mykla som plecom. "Kde sú rodičia?"

"U Tibora." zasmial sa.

"Dobre. Večer prídem. Čaute." usmiala som sa a odišla. Vyšla som z bránky a zabočila doprava - ku Kubovi. Oproti nám chcú stavať dom. Taká stará rodina asi ako sme my. Viem, že majú syna v mojom veku a dcéru asi 14 ročnú. Akurát tam stáli, preto ma to napadlo.

"Dobrý deň." zakričala som im.

"Dobrý deň." usmiala sa teta. Vošla som do dvora a prešla k vchodovým dverám. Zazvonila som.

"Ahoj." otvoril mi vysmiaty Kubo.

"Ahoj." usmiala som sa.

"No poď sem." silno ma objal. "Pozerajú na nás, tí noví susedovci."

"Nech závidia." zašomrala som. Len objatie Didy, Veni a jeho mi dá tak veľa, ako potrebujem. Preto si ich nesmierne vážim.

"Ideme do Tatier. Tam nám bude dobre." zašepkal mi do ucha.

"Koho tam zas máš mať?"

"Nikoho." zasmial sa. "Chcem byť s tebou sám proste. Chcem, aby ti bolo dobre."

"Ďakujem." usmiala som sa.

"Len si zoberiem peňaženku, mobil. Oblečiem sa a môžeme ísť." žmurkol a vybehol na poschodie. Pípla mi sms-ka. Vytiahla som z tašky mobil a pozrela na display. Veva.

Vevuš: Urobila si dobre, ako si urobila. Nezaslúži si druhú šancu. :) A keď už mal sa spamätať skôr a nie päť mesiacov od rozchodu. :) Jo, jo skočíme niekde. Dám ti vianočný darček a pomôžeš mi vybrať ešte niečo pre Adamových rodičov. :D "Tajný ctiteľ?" zasmial sa Kubo.

"Nie." pokrútila som hlavou. "Veva."

"Včera boli dobre s Didou."

"A ty nie?"

"Nie." usmial sa. "Môžeme?"

"Za mňa." mykla som plecom. Vyšli sme pred dom. Kubo zamkol a išli sme k autu.

"Dobrý deň." usmiala sa naňho, budúca nová suseda. A jej dcéra na ňom skoro nechala oči.

"Dobrý." usmial sa. Diaľkovým odomkol auto. Sadla som si na miesto spolujazdca.

"Ideme najskôr do McDonaldu?" spýtal sa ma.

"Ako chceš." mykla som plecom. "Mne je to úplne jedno."

"Dobre." usmial sa. Naštartoval a vyrazili sme smer Zvolen. Bavili sme sa o blbostiach. Dosť sme sa nasmiali, až ma smiech prešiel, keď sme zastavili pred Mekáčom a stál tam Patrik s Maťom a Peťom Cehlárikom.

"Kľud." chytil ma za ruku a usmial sa.

"Čaute." pozdravil sa im Kubo.

"Ahojte." zašomrala som, takmer nečujne.

"Už ma ani neobjímeš?" spýtal sa ma Maťo.

"Blbec." zasmiala som sa a objala ho.

"Poďme, lebo som hladný." povedal mi Kubo.

"Alebo preto, aby Kika nebola v mojej prítomnosti." povedal Patrik.

"Myslím, že sme si to včera vysvetlili dostačujúco." povedala som mu.

"Hej. Len mne bude chvíľu trvať, kým sa s tým zmierim."

"Za to ja už nemôžem." mykla som plecom. Chytila som Kuba za ruku a potiahla ho dnu.

"Urobila si naozaj dobre." usmial sa.

"V to dúfam."

"Bude všetko dobré, neboj sa." objal ma zozadu. Postavili sme sa do radu a stáli tam tak v objatí.

"Prosím?" spýtal sa nás čašník.

"Dvoje veľké hranolky, dvoje veľké nugetky, dva kuracie šaláty." povedal Kubo. "A dve veľké koly." čašník naňho pozeral či je pohode.

"Bohatý." mykla som plecom.

"Hokejista." doplnil niekto tretí. Keď som sa obzrela zistila som, že to bol Maťo.

"Presne." zasmiala som sa. Kubovi vo vrecku zavibroval mobil. Prišla mu sms-ka. Od Patrika.
Paťo Koyš: Dobre vieš využiť situáciu. :) Nezabudni ju večer pretiahnuť.

"Neboj sa, nezabudne." otočila som sa naňho. Čašník nám položil na pult našu objednávku. Kubo to zaplatil, zobral tácku a išli sme si sadnúť.