YouTube Life

Tatry

Ako som si tak všimla sadli sme si k poslednému voľnému stolu.

"Chalani hľadajú miesto." povedal mi Kubo.

"Zavolaj ich sem." prevrátila som oči.

"Poviem Paťovi, aby nemal pripomienky a blbé narážky." usmial sa.
"Maťo, poďte sem." kývol rukou.

"Nebudeme na príťaž?" spýtal sa Peťo.

"Prežijeme." povedal Kubo a pohladkal ma na ruke. Z hlboka som sa nadýchla a pozrela na Paťa. Upieral na mňa svoje orieškovo hnedé oči. Zobrala som do rúk mobil a poslala mu sms-ku.
Kristína: Ľúbim ťa, ale ja to nedokážem skúsiť zas.. Prepáč.
"Ospravedlňte ma." povedala som a odišla od stola na wecko. Pri zrkadle stáli nejaké baby a fotili sa.

"Nie si ty tá youtuberka Oldová?" usmiala sa jedna.

"Som." opätovala som jej úsmev.

"Odfotíš sa s nami?"

"Jasné." mykla som plecom a postavila sa medzi ne. Odfotili sme sa spolu a išla som cikať. Pípla mi sms-ka. Patrik. A hneď na to druhá. Adam.
Patrik: Aj ja teba. Tak nechápem prečo s Kubom ti to problém nerobí?
Adam: Potreboval by som tvoju pomoc pri darčeku pre Vevu. :P
Vyšla som z wecka a išla si umyť ruky.

"Prepáč, nič ma do toho nie je, no si ešte s Koyšom?"

"Nie, nie. Rozišli sme sa pred pol rokom." odpovedala som jej a vytočila Adamove číslo.

"Čauko." zodvihol hneď po prvom zazvonení.

"Ahoj. Aký darček pre Vevu? Či čo to?" spýtala som sa.

"Chcem jej kúpiť náušnice, hodinky, retiazku a náramok. Len neviem aké. Preto by som chcel, aby si mi išla pomôcť. Si s ňou veľká kamarátka a budeš vedieť odhadnúť jej vkus." odpovedal mi.

"To kedy chceš ísť?"

"Dnes večer by sa ti dalo?"

"Teoreticky hej. Len neviem, lebo s Kubom idem do Tatier."

"Veď si mala ísť s Tiborom."

"To sa zrušilo. Keď sa vrátime do Zvolena, alebo Detvy dám ti vedieť, či sa mi dá a či sa mi chce." zasmiala som sa.

"Mohlo by sa ti chcieť, lebo som naozaj v koncoch." povedal mi. "A pozdravuj Kuba."

"Dobre. Budem ti volať, keď sa vrátime."

"Super. Ja som vedel, že si kamka." zasmial sa.

"Dobre ty kamko. Volám ti. Čao."

"Čao." zložil.

"Ďakujeme za fotku." usmiali sa tie baby, keď som chcela vínsť.

"Nemáte zač. Ahojte." usmiala som sa a otvorila dvere. Do niekoho som buchla. Pozrela som sa za dvere a stál tam nejaký chalan.

"Sorry." hodila som naňho ospravedlňujúci pohľad.

"Nič sa nestalo." usmial sa.

"Si pohode?" spýtala som sa neisto.

"Hej, hej. To nič." pošúchal si ruku.

"Môžeme sa porozprávať?" zastavil sa pri nás Patrik.

"Rozprávali sme sa včera a určite som svoje názory nezmenila." povedala som a vrátila sa k stolu.

"Nejak si bola dlho." povedal mi Kubo.

"Volala som s Adamom." usmiala som sa. Vrátil sa k stolu aj Patrik. "Ideme? Zoberiem si to so sebou do auta." ukázala som na nugetky, šalát, kolu a hranolky.

"Môžeme." povedal Kubo a postavil sa.

"Čaute." podal si s chalanmi ruky.

"Ahojte." usmiala som sa, zobrala jedlo a čo najrýchlejšie vyšla von.

"Kika stoj." kričal za mnou Kubo.

"Už chcem byť preč, nechcem byť v jeho blízkosti." obrátila som sa.

"Tak poďme." usmial sa a odomkol auto. Zložila som všetko z rúk na zadné sedadlá, okrem kofoly, tú som dala do dverí vpredu. Vyzliekla som si vetrovku a sadla si na miesto spolujazdca.

"Čo chcel Adam?" spýtal sa ma Kubo. Zapol si pás a naštartoval.

"Že večer mu mám ísť pomôcť vybrať darček pre Vevu." odpovedala som. Zapla som si pás a napila sa z koly.

"Keď sa vrátime, tak môžeme ísť poňho a do Zvolena niečo pozrieť." usmial sa Kubo.

"Mohli by sme." aj ja som sa usmiala. Vyšli sme na diaľnicu smer Vysoké Tatry. Prišli sme tam asi po dvoch hodinách cesty. Obliekla som si späť vetrovku. Vystúpili sme a prešli k pokladni. Kubo zaplatil cestu lanovkou hore, aj dole.

"Vieš o tom, že sa bojím výšok, že?" spýtala som sa ho.

"Chytím ťa za ruku." žmurkol a ťahal ma smerom k lanovke. Sadli sme si. Zatvorila som si oči, lebo naozaj nenávidím výšky.

"Zabijem ťa." zašomrala som pomedzi zuby.

"Nemala by si sa ako dostať domov." zasmial sa.

"Pri najhoršom by som aj Paťovi zavolala."

"Skúsime?" žmurkol a drgol do mňa.

"Prestaň." začala som ho biť.

"Veď už ideme dole." usmial sa. Zišli sme dole a opreli sa o nejaké zábradlie. Kochala som sa tým krásnym výhľadom.

"Poďme tam." ukázala som prstom.

"Poď." usmial sa. Opatrne sme prešli po zamrznutých schodíkoch na nejaký 'balkónik'. Bol tam len starší manželský pár.

"Odfotili by ste nás, prosím vás?" prihovorila sa Kubovi staršia pani.

"Samozrejme." zobral jej z rúk foťák a odfotil ich.

"Ďakujeme."

"Nemáte zač." usmial sa. Prišiel ku mne a zozadu ma objal. "Nemysli naňho."

"To akoby som ti ja povedala, aby si nehral hokej."

"Takých chlapcov ešte bude."

"Chcem vzťah čo mi vydrží dokonca života. A nie toto. Viem, že je to ku mne divné s vzhľadom na to, ako som sa chovala ešte pred rokom a pol napríklad, no toto ma ubíja. Potrebujem naňho nejak zabudnúť. No nechcem tým nikomu nijak ublížiť."

"Pomôžem ti ako budem vedieť, dobre?" obrátil si ma k sebe.

"Ďakujem." položila som si hlavu na jeho hruď a zatvorila oči.

"Ste spolu krásny." povedala nám tá pani.

"Ďakujeme." povedal jej Kubo.

"Odkiaľ ste, ak sa smiem opýtať?"

"Z Detvy."

"To je krásne mesto a hlavne to okolie." rozplývala sa. "Mala som tam babku. Chodila som k nej na prázdniny, vždy keď som mohla."

"Už sa to tam hrozne zmenilo." povedal jej Kubo.

"Naozaj?" čudovala sa. "Nebola som tam asi pätnásť rokov."

"Prerobili námestie. Postavili nové budovy."

"To som netušila." usmiala sa. Začala mi byť hrozná zima.

"Je ti zima?" spýtal sa ma Kubo.

"Hej." pritisla som sa bližšie k nemu.

"Poď, ideme niekde na čaj." usmial sa. "Príďte niekedy pozrieť do Detvy, keď budú slávnosti a jarmoky. Dovidenia."

"Dovidenia." usmievali sa. Sadli sme si do kaviarne a objednali si čaj. Vypili sme sa ho a vrátili sa dole. Sadli sme do auta a vyrazili na cestu domov. A musím uznať, že mi to prospelo. Byť s Kubom po dlhej dobe sama. :)) Napísala som sms-ku Vevi.
Kristína: Som s Kubom v Tatrách. :)) Niekedy sem prídeme spolu. ;)