YouTube Life

Čo mal?

Hodila som mobil do kabelky a zamyslela sa. Vlastne ani neviem nad čím. To bolo také, nad všetkým a nad ničím dokopy.
"A čo teraz?" vytrhol ma z myšlienok Patrikov hlas.
"Čo, čo teraz?" otočila som sa tvárou k nemu.
"Ako to bude s bytom?"
"Nech si z neho zoberie čo chce, ja si to dokúpim, no byt mi nezoberie. Lebo bol ponúknutý mne."
"Prečo to riešiš tak zhurta? Veď ešte nie je nič stratené."
"Sám neveríš tomu, čo si práve povedal." otočila som hlavu k oknu.
"Čo ti písal?" spýtal sa ma.
"To je jedno." zasmiala som sa.
"Kika, ty ho tak miluješ, že nedokážeš myslieť na iného. Tak mu zavolaj a daj mu šancu."
"Patrik prestaň, prosím ťa ja chcem naňho zabudnúť. Bolo toho viac než dosť."
"Ako chceš. Je to tvoje rozhodnutie." mykol plecom a ďalej sa venoval ceste. Oprela som si hlavu a rozmýšľala. Nie nad Kubom. No čo bude ďalej. Neviem si bez neho predstaviť život, ale asi budem musieť. Tak som sa zamyslela, že som úplne strácala pojem o čase a zrazu sme zastavili pred internátom. Vystúpili sme z auta, Patrik mi z kufra vytiahol kufor a ruksak. Zo Samovho auta sa všetci vytiahli až chvíľu po nás. Pred vchodom stáli opretý nejakí chalani. Jeden sa pozeral našim smerom. Mal oblečené bledo modré skinny jeansy, ktoré mu robili super postavu. Šedé tričko s čiernymi slovíčkami po anglicky. Na hlave mal šedú šiltovku otočenú šiltom dozadu.
"Ale Samo serus." zakričal naňho. Niečo povedal chalanom a išel za Samom.
"Čau Rasťo." zasmial sa Samo. "Mne kým dojde, kto si." podal mu ruku.
"Veď aj ja kukám či si to ty, či to nie si ty."
"Zlatko? Nepôjdeš nám kúpiť do kauflandu minerálku?" spýtala sa Dida, Sama.
"A mne by si mohol cigy." usmiala som sa naňho. Vytiahla som z peňaženky 10€ a podala mu ich.
"Ináč, toto je kamarátka Kika, priateľka Dida." ukázal na nás rukou Samo. "Toto je Rasťo, vyrastali sme spolu."
"Ahoj." usmiala som sa.
"Rasťo." podal mi ruku.
"Kristína." prijala som ju a dal mi pusu na obe líca. To isté zopakoval aj pri Dide.
"Idem vám kúpiť tú minerálku a Kike cigarety. Zatiaľ si hore odneste veci a pôjdeme na tú pizzu." povedal Samo.
"Idem s tebou, aspoň sa porozprávame." povedal Rasťo.
"Veď berte aj Paťa." povedala som Samovi. Patrik stál opretý o auto a s niekym telefonoval. Adam s Vevou išli do mesta. S Didou sme si zobrali kufre a vošli do budovy internátu. Zavolali sme si výťah a vyviezli sa na piate poschodie, kde máme izbu. Zložili sme si v izbe veci a znova výťahom zišli dole. Samo s Paťom a Rasťom už boli späť.
"Daj si zatiaľ tú vodu do auta a potom si ju zoberieme." povedala Dida Samovi. Rasťo mi podal cigy.
"Dík." usmiala som sa.
"Ideme pešo, či autom?" spýtal sa Patrik.
"Autom." odpovedala som mu stručne. Všetci aj s Rasťom sme sa napchali do Patrikovho auta. Odviezli sme sa pred pizzerku a nahrnuli sa dnu. Sedeli sme tam asi dve hodiny. Potom sme sa s Didou vrátili na intrák a ostatní odišli. Hodila som sa na posteľ a zobrala si mobil. Na ask mi už prislo milión päť otázok, či sme sa s Kubom rozišli. Neodpovedala som ani na jednu, len to vypla. Začal mi zvoniť mobil. Mamina.
"No mami?" zodvihla som.
"Kristínka, Kubko mal haváriu."
"Čo mal?" zasekla som sa.
"Je v bezvedomí. Našli jeho mobil, a ty by si mohla vedieť aké má heslo. Policajtom by to pomohlo."
"Najskôr môžem prisť zajtra." povedala som.
"To by mohlo stačiť."
"Ahoj." vypla som ju.
"Čo sa stalo?" spýtala sa ma Dida.
"Kubo mal haváriu. Je v bezvedomí." sadla som si a dala hlavu do dlaní.
"Nič viac nevieš?"
"Nie." pokrútila som hlavou.
"Pôjdeš za nim?"
"Potrebujú, aby som odomkla jeho mobil."
"Tak volaj Paťovi, ešte nebude ďaleko, nech sa po teba vráti."
"Pôjdem zajtra ráno autobusom." pokrútila som hlavou.
"Ako chceš." jemne sa usmiala a odišla z izby. Prezliekla som sa do pyžama a ľahla si. Otočila som sa tvárou k stene a zaspala som. Ráno som sa zobudila na budík. Pretrela som si oči a sadla si.
"Nejak rýchlo si zaspala večer." povedala mi Dida.
"Ma odpálilo." zasmiala som sa.
"Bola som večer s Dávidom."
"Dida, veď máš Sama." povedala som jej.
"Ja viem." pozrela do zeme.
"Je dobrý?"
"Že sa vôbec pýtaš." zasmiala sa.
"Aj ja mám chuť si len tak užiť s niekým."
"Tu je možnosti dosť." žmurkla. Pokrútila som hlavou, prišlo mi na zvracanie tak som rýchlo utekala na wecko. Zohla som sa nad misu a už to zo mňa išlo von.
"Si v pohode?" kričala na mňa Dida.
"Hej, hej." zakričala som jej späť. Spláchla som a vypláchla si ústa. Vrátila som sa do izby.
"Koľkého je dnes?" spýtala sa Dida. Neviem či len nahlas rozmýšľala, alebo sa to ozaj pýtala.
"Dvadsatiehoprvého." odpovedala som jej. "Do puče." seklo ma. Veď ja som nemala menzes. Otvorila som kalendár v mobile a zistila som, že už dva mesiace nemám záznam o menzese. Toto snáď nie.