Láska a iné starosti ✔️

60. časť

Posledná časť LaIS. Prajem príjemné čítanie. Bola by som rada ak by ste si potom prečítali aj POĎAKOVANIE, ktoré napíšem večer a hneď ho uverejním. P.S.: Snáď vás časť nesklame.
Love u!

"Tak to som zvedavý," povedal Dylan a objal ma okolo bokov. Pritiasla som sa k jeho boku a moja hlava sama padla na jeho mohutné plece. Toto som si odopierala dva týždne. Veľmi mi to chýbalo. To teplo, ktoré z neho sálalo, tie dotyky, tie oči a úsmev. Ako len ja môžem bez neho jestvovať?

Konečne z veľkých kovových dverí vybehli hráči nášho tímu a z tých oproti hostia. Bolo to finále, teda do konca roka, ktorý mal byť už o dva mesiace, sa nebudú hrať zápasy. Súperi a domáci si podali ruky a zamierili ku svojim trénerom.

"Cítim sa debilne," zašepkal mi do ucha a bradu si oprel o moju hlavu. Najradšej by som mu darovala nechápavý pohľad, no jeho hlava mi v tom bránila.

"Prečo?"

"S tou sádrou na nohe. Ako malé detsko," posťažoval si.

Načiahla som ruku k jeho teplému lícu a pohladila ho. Cítila som jemné strnisko. Musela som si zahryznúť do pery.

"Neblázni, to sa stáva," hneď ako som to dopovedala zaznel klaksón a hra sa začala. Dylan mi ešte vtisol bozk do vlasov a potom sme už obidvaja sledovali hráčov.

Videla som na všetkých akí boli seriózni. Aj Dylan, keď niekto netrafil kôš zaťal päsť alebo si sám pre seba zamrmľal nadávku. Po pol čase sme prehrávali o 22 bodov. Mohli by sme to ešte dorovnať a možno aj vytiahnuť na víťazstvo, no to by nesmel byť súper až tak silný. 

Loptu zrazu dostal René a rozbehol sa ku košu. Nevedno prečo zrazu spadol a lopta sa mu vyšmykla z rúk. Na sekundu sa mi pred očami vybavila spomienka na Dylanovo zranenie. Ako ležal pri kaluži krvi a kosť mu jemne vytŕčala z nohy. Pri tej predstave ma striaslo. Pozrela som sa do dola na jeho nohu v sádre a vydýchla si. Už to bolo za nami. Síce to nebola príjemná vec, no spojilo nás to. 

"Boha jemu!" zanadával zrazu. "On netrafil! Išiel na neho len jeden!" ukazoval smerom na ihrisko a ja som pretočila očami. Čo sa tak čertí? Veď medaile budú mať tak či tak. 

"Krista Boha," vzdychol podráždene keď jeho "kolega" prihral loptu nesprávne takže ju chytili hostia. 

"Zlatko,"  zamračila som sa a pozrela dohora do jeho hnedých očí. "Prestaň byť nepríjemný a uži si rande, prosím."

Chvíľku mi hľadel do očí a potom sa pousmial. Zohol sa ku mne a pritisol jeho plné pery na moje. Pootvoril ich a asi pár sekúnd ma bozkával. "Máš pravdu, prepáč." Pritisla som sa k nemu. K prvej ruke, ktorá bola okolo môjho tela pridal aj druhú a uzavrel ma v príjemnom objatí. 

Zápas sa skončil a my... sme prehrali. No ja som bola šťastná. Tlieskala som ako malé dieťa až sa ten vedľa mňa zasmial. Bolo to skvelé. Mali sme striebro! Milujem striebro viac ako zlato a Dylan to vedel. Aj preto mi ten prsteň na Hawaji kúpil strieborný. Mimochodom ani raz som ho nedala dole. Dylan sa tomu minule začudoval, no rozhodne ho to potešilo. 

Muž, ktorý vešal hráčom na krk medaile dal Zackovi do ruky jednu a na krk ďalšiu. On nás potom vyhľadal pohľadom a zdvihol ten trblietavý kov. Dylan sa zasmial a zasalutoval mu. Tá v jeho ruke patrila môjmu priateľovi.

Ľudia sa pomaly zdvíhali z miest a odchádzali. My sme samozrejme čakali, lebo s Dylanom a jeho pomocníkmi to bude ťažké presne tak ako keď sme sem prichádzali. Sledovala som ako sa ľudia postupne strácali a potom sme sa konečne postavili aj my. Išla som pred ním a držala mu bundu. Keď zišiel zo schodov tribúny obliekol si ju a namieril si to k východu. 

* * *

Kráčali sme vedľa seba po tmavom parku, ktorý osvetľovali len lampy. Našťastie nebola zima a tak som mala na sebe iba rifľovú bundičku. Mala som asi tú najväčšiu chuť chytiť Dylana za ruku, no nemohla som, inak by sa zdrúzgal na chodník. Namiesto toho poskakoval vedľa mňa o barlách a hľadel zamyslene do ďiaľky. Po čase sa pousmial a zastal. 

"Čo sa deje?" obrátila som sa mu čelom a dvoma krokmi podišla späť k nemu. 

"Vieš kde to sme?" spýtal sa s úškrnom.

Obzrela som sa okolo. "V parku?" nadvihla som obočie. Nechápala som kam tým mieri. 

Zasmial sa nado mnou. "Pred pol rokom, keď si bola na mojom zápase sme išli na prechádzku. Tu, si sa ma spýtala či nepôjdeme ku mne a to mi zmenilo život," podišiel bližšie ku mne a hľadel mi do očí. "Rebeca, v ten deň sa všetko zmenilo. Od toho dňa som ťa miloval a milujem ťa doteraz. Nevedel som, čo ma čaká keď budem s tebou, no som rád, že som do toho išiel. Ešte k žiadnemu dievčaťu som necítil to čo k tebe. Si moja droga, miláčik a najhoršia vec, ktorá môže byť je byť bez teba. Už nikdy nechcem byť bez teba, si všetko čo chcem a potrebujem zároveň. S tebou je všetko fájn a moja láska k tebe stále rastie. Patrím ti celý a nechcem byť už nikoho iného. Milujem ťa zlatko a ďakujem ti za ten nádherný polrok čo sme spolu. Milujem ťa," šepol ešte raz. Bol pár centimetrov od mojej tváre. Nahla som sa a pobozakala ho. Po líci mi stekali slzy šťastia. To bolo to najkrajšie čo mi mohol povedať. 

Zrazu sa odo mňa odtrhol a schytil barle. Hodil ich do kríkov a za boky si ma natisol k sebe.  Znova ma začal bozkávať.

Bolo na ňom vidieť aký je šťastný a na mne tiež. A rozhodne sme na to mali dôvod. Mali sme dokonalých priateoľv vo svojom okolí, úžasú rodinu.. Teda okrem Brada, on sa z toho trocha vymykal. Neviem či sa niekedy ospravedlní, no pochybujem, že mu Dylan niekedy odpustí. 

Ale predovšetkým sme boli šťastní, lebo sme mali po našom boku toho najdokonalejšieho človeka na svete. Pre neho som to bola ja a pre mňa on. Ešte pred pol rokom nenávidený sukničkár, ktorý na mňa na chodbách pohŕdavo zazeral keď bozkával jeho terajšie frajerky a teraz muž, ktorý by mi daroval aj všetky hviezdy na nebi. 

Nič čo sme spolu zažili neľutujem. Ani to zlé a už vôbec nie to dobré. Lebo toho bol náš príbeh. Príbeh o láske, ktorá si preskákala toľkými problémami, že ju nezlomí už nič. Príbeh, ktorý by sa v knižnej podobe asi nikdy nestal bestsellerom, ale pre mňa to už bestseller bol. Príbeh nás dvoch. Dylana Sillera a Rebeci Heartovej (možno niekedy Sillerovej, kto vie).

"A zlato?" šepol do pier a potiahol za moju spodnú.

"Hm?"

"Prestal som fajčiť," uškrnul sa a znova sa na mňa vrhol.