Láska a iné starosti ✔️

22. časť

"Vyjasnime si jednu podstatnú vec," povedal prísne.

"Uhm," pípla som.

"Nikdy, opakujem nikdy, by som ťa nepodviedol a dúfam, že odo dnes si každú nejasnosť vydiskutujeme." 

"Uhm," uškrnula som sa, no on to myslel vážne. S kamennou tvárou ma pobozkal a nabral si raňajky. Hodila som si do úst prvé sústo a pôžitkársky privrela oči. Začala som to hltať akoby som nejedla týždne a Dylan ma iba pobavene pozoroval. Prestala som, keď sa ozval môj mobil. Utiekla som od stola do predsiene. Z bundy som ho vylovila až na tretí pokus.

"Prosím?" zdvihla som.

"Beca?"

"Hm?"

"Kde si?" spýtala sa ma so značnou úľavou v hlase. 

"U Dylana, prečo? Stalo sa niečo?" kráčala som pomaly späť do kuchyne. Cara mi zapišťala do ucha až som podskočila. Určite to začul aj Dylan.

"Buď ticho!" zahriakla som ju.

"To znamená, že ste opäť spolu?"

"Áno, sedí naproti mne," chytila som ho za ruku a prstom mu pošúchala hánky. Dylan sa usmieval ako slniečko. 

"Hovor a aj s detailmi." 

"Prestaň... Práve raňajkujeme."

"Fajn. V tom prípade sa teším na tvoj návrat. Nemusíš sa ponáhľať. Ja a Amy sa dnes chystáme navštíviť Selenu a skontrolovať ako sa jej darí. Vrátim sa asi až okolo piatej večer. Tak sa zatiaľ maj," započula som v jej hlase úsmev. 

"Ahoj," zložila som. "To je prípad," zašomrala som a Dylan sa nahlas rozosmial, dobre, že nespadol zo stoličky."

"Dievčatá sú bláznivé," podotkol a pokračoval v jedení. "Čo sa to vlastne stalo na tej strednej škole?" Zamrazilo ma a chuť do jedla ma razom opustila. Pred očami sa mi ako film premietli spomienky z tej otrasnej noci. Silný úder, ktorý ma zasiahol z dôvodu toho, že som sa nechcela podriadiť jeho nechutným chúťkam. Útek v neskorých hodinách a nekonečné slzy tečúce po mojej tvári. Mame som nahovorila, že sme sa rozišli. Ťažšie bolo vysvetliť modrinu, čo sa zjavila po niekoľkých dňoch. Vyhovorila som sa na konár stromu a našťastie mi uverila.

"Zlatko," luskol mi prstami pred tvárou. Obrazy sa stratili a ja som sa zamračila. 

"Nehovorím o tom, Dylan. S nikým. Prepáč mi to, možno raz..."

"A čo tvoji rodičia?"

"Nič netušia..."

Dylan odrazu zmenil tému, za čo som mu bola nevýslovne vďačná. "Nešli by sme dnes k mojim rodičom? Nebývajú ďaleko. Asi dve hodiny cesty odtiaľto."

"Chceš ma predstaviť rodine?" takmer mi zabehlo.

"Už to tak vyzerá," uškrnul sa. "Berieš?"

"Beriem, no potrebujem ísť ešte do internátu. Musím sa prezliecť a trochu sa upraviť." 

Prikývol a postavil sa od stola. Vzal obidva taniere, umyl ich a odložil na svoje miesto. Za ruku ma viedol do izbe, kde sme sa rýchlo obliekli do civilného oblečenia. Narovnali sme plachtu a upravili periny. Nezaobišlo sa to bez Dylanovych nadržaných narážok.

Dylan ma čakal v aute kým ja som sa prehrabávala v šatníku a nervózne premýšľala nad tým, čo sa im bude páčiť a čo nie. Akí asi sú? Budem sa im pozdávať? Nakoniec som zvolila tmavo-modré jeansy a čierny sveter. Natiahla som si na seba kabát a opustila internátnu izbu.

"Hotovo?" zaujímal sa, keď som nastúpila.

"Môžme," vydýchla som ustarane. Preplietol si so mnou prsty a vyštartoval.