Láska a iné starosti ✔️

4.časť

Doobeda som mala na rozvrhu napísanú iba jednu prednášku. S profesorkou Freenovou. Ako vždy som očakávala naťahovanie času aj po skončení hodiny a nehoráznu nudu. 

To sa však zmenilo, keď dorazili Selena a Ryan. Sadli si ku mne, a keďže prednášajúca vstúpila do miestnosti hneď za nimi, mali sme čas ledva na pozdrav. Bola striktná a nezniesla, ak behom jej výkladov hocikto debatoval. Selena sa ale rozhodla jej pravidlo výnimočne porušiť. Čosi šepkala Ryanovi do ucha. Hoci som sa na ňu ani raz nepozrela priamo, vnímala som, ako sa na mňa zopárkrát nervózne obzrela. 

„Tak, Rebeca... Ty a Dylan sa kamarátite?" nadhodil nakoniec on. 

„Chodíme spolu," odpovedala som rovno.

Selena sa zháčila. Znova niečo šepla Ryanovi a moje päste sa už začínali od hnevu sťahovať. 

„Len sme ti chceli povedať," pokračoval, „že kedykoľvek za nami smieš prísť. Aj vtedy, keď ťa odkopne."

Neverila som vlastným ušiam. Prekvapene som sa na nich oboch pozrela.

„Iba ak by náhodou," vyhŕkla Selena zdesene.

Hrane som sa na nich usmiala, zatresla knihu a pozbierala si veci. Učiteľka sa pre ten hluk utíšila a obozretne sledovala, ako zostupujem niekoľko schodov a sadám si o dve rady pred moje pôvodne miesto. Plamene šľahajúce mi z očí, ktoré som namierila tentoraz na ňu, aby sa ku mne láskavo nevyjadrovala, ju prinútili sa obrátiť späť ku tabuli. Poznámky som na papier doslova čmárala.

Vyučovacia hodina bola ukončená desať minút po riadnom čase. Napísala som Dylanovi sms, že mierim na obed a aby sa tam so mnou stretol. Neodpísal. Zo študentov som z triedy vypadla ako prvá.

Pri stole sedela Cara. Kuchárkam som poďakovala na obed, frustrácia ma ale neopúšťala. Tresla som na stoličku a vidličkou vražedne pichla do rizota.

Cara zo mňa nespúšťala zrak: „Deje sa niečo?"

„Dylan sa deje."

Pustila príbor a akoby jej okamžite všetko doplo, spustila: „Vravela som ti to, Rebeca. Vravela som, že je to zlý nápad si s ním začínať. Je to odporný sukničkár a nestojí ani za pohľad."

„Ďakujem za názor, kamarátka moja, ale s tým sukničkárom ešte stále tvorím pár."

Líca jej zružoveli. Pootvorila ústa, aby sa ospravedlnila. Pred slovami ju však zachránil príchod Amy.

„Myslela som si, že už s nami nebudeš chcieť obedovať," začala som.

„Nevzdám sa kamarátov len pre to, že jedna z nich je falošná," osopila sa na mňa.

„Áno? A čím som si zaslúžila to pomenovanie?"

„Ledva sa so mnou rozišiel a ty si sa vrhla na zvyšky ako nejaký sup!"

„Ty pokrytecká beštia!" vyletela som.

Cara mlčala i keď som sa zbierala na odchod. Rozrazila som dvere jedálne. Chlapec, čo sa chystal vojsť, sa ledva uhol. Nedokázala som sa mu ani ospravedlniť. Trielila som po cestičke smerom na internát. Kašľať na poobednú hodinu.

„Rebeca!" niekto za mnou zavolal.

Bola som taká namosúrená, že som ani nedokázala rozlíšiť, či sa jedná o mužský alebo ženský hlas. Len som pokračovala. Mohutná ruka mi pristála na pleci. Otočila som sa.

„Pŕŕ, dračica, to som ja," Dylan, ako na obranu, zdvihol paže.

„Dylan, na rovinu, o čo ti so mnou ide?"