Láska a iné starosti ✔️

37.časť

„Cara! Stoj ty blbá!“ utekala som za ňou. Meškali sme lebo sme obidve zaspali. Ja som si zabudla nastaviť budík a Carin zazvonil neskoro. Len tak tak sme to stihli a mali sme ešte päť minút do vyučovania. Boli sme už v areáli školy ale ona aj tak utekala. Vbehla do budovy a bežala ku skrinke. So smiechom som ju nasledovala. Práve som si hľadela pod nohy keď som do niekoho narazila. Pozrela som sa do hora. Zasa Peter. Na tejto škole je tak veľa žiakov, ako to že práve naňho narazím? Držal ma za lakte a usmieval sa.

„Toto bude osud.“

„Daj pokoj s takými kravinami.“ Vyšmykla som sa mu a utekala ku kamarátke. Tá nechápavo krútila hlavou a prehadzovala knihy do skrinky. V tichosti som ju napodobnila.

Na obede bolo plno, vzala som si tácku a prešla k mojim kamarátom, ktorí mi držali miesto. Hodila som jedlo na stôl a prisadla si. Dnes som dostala moje prvé C-čko od začiatku roka. Mala som nervy a plus ešte aj ten Peter ráno. Bol to náročný utorok.

„Čo ti je pusa?“ ozvala sa Selena a hodila si do úst brokolicu.

„Nevolaj ma tak,“ zasyčala som.

„Ale no tak, to že je tvoj frajer chorý ešte nie je koniec sveta,“ podpichla ma Amy.

„Nemám chuť na žarty ak si si nevšimla.“   

V tichosti som sa najedla a sama odišla preč na poobednú hodinu. Tá sa ťahala najpomalšie za dnešný deň. Ryan a Josh sedeli v druhom rade a ja som im nechcela kaziť náladu, preto som si odsadla ale oni sa premiestnili ku mne.

„Nebuď taká Rebeca,“ buchol do mňa Josh.

„Nemám dobrú náladu. Dnes som dostala prvé C odkedy som tu.“

„Čo ti hrabe? Ja dostanem jedno každý deň, buď kľudná Beca máš dobré známky.“

„Ako myslíš.“

Pred školu som si zavolala taxík, to že by som si mala odniesť tašku som mala v paži. Snáď mi aspoň Dylanova prítomnosť zlepší náladu. Vystúpila som pri jeho dome a ako aj včera aj teraz otvoril Jacob. Povedal že je vo svojej izbe. Dnes som nezaklopala, proste som tam vtrhla. Nevedela som sa ho dočkať aj keď možno vyzerá ako zombie. Nespal, bol zakutraný pod perinou a sledoval televíziu. Oči mu prekvapivo prešli na mňa.

„Ahoj zlatko,“ usmiala som sa a podišla k jeho posteli. Hodila som tašku na kreslo a šupla sa k nemu. Vyzeral oveľa lepšie ako včera. Ani horúčku už nemal ako som zistila keď som ho pohladila po líci a pobozkala.

„Zajtra ešte budem doma ale vo štvrtok sa uvidíme už aj v škole. Čo je v tom ústave nové?“

„Mala som blbý deň, nechcem hovoriť o škole.“

„Fajn, chcem sa k tebe iba túliť.“ Zaplietla som mu ruky okolo krku. Položil si líce k môjmu a zľahka dýchal. Potom ma začal konečne bozkávať, je mi jedno či ochoriem ale bez toho už nevydržím. Pootvorila som ústa aby som mu dala priestor, ktorý naplno využil. „Ja ťa tak milujem že aj tieto slová sú slabé na moje city.“

„Dá sa viac ako milovať?“ zachichotala som sa.

„Ja som toho živím dôkazom. Si pre mňa ta najdôležitejšia osoba v živote. Ani si nevieš predstaviť čo pre mňa znamenáš,“ vtisol mi bozk ma líce. Začervenala som sa. Bolo to pre mňa úplne zlaté. Pretočila som sa na neho. Ruky mal z pod periny vystrčené ale inak bol celý zakrytý. Bozkávali sme sa hodnú chvíľu, nie šialene a vášnivo, skôr ako keby sme si to pomaly vychutnávali.

„Toto mi zlepšilo náladu,“ povedala som a ľahla naňho. Pousmial sa a jemne ma hladil na dolnej časti chrbta. Rozprávali sme sa až do piatej, potom som musela vypadnúť. Vysvetlila som Dylanovi že zajtra neprídem, lebo máme vo štvrtok ťažký deň. So šibalským úsmevom prikývol, mal niečo v pláne. Dala som mu pusu a odišla za Carou.

„Ako sa má tvoj pán Úžasný?“

„Čo s ním všetci máte? Najprv Amy a teraz ty,“ hodila som sa na posteľ.

„Nič, len že sa začínaš..... A to je jedno.“

„Čo? Hovor Cara!“

„Len že nám pripadáš ako keby si sa začala chovať ako tie závisláčky. Chodíš ho obzerať každý deň ani neprídeš na izbu aby si sa zložila, odpočítavaš každú minútu len aby si ho čo najskôr videla, bozkávaš ho kde sa dá, objímaš, maznáš sa s ním. Si na ňom v kuse nalepená.“

„Tak prepáč že sa milujeme.“

„Ja ti nič nevyčítam, len konštatujem čo si začínajú myslieť ľudia okolo teba. S nami si nebola von ani nepamätám.“

 „Choďte všetci doriti,“ stratila som nervy a odišla z izby. Nevedela som kde pôjdem a tak som sa iba schúlila na konci chodby do klbka. Vytiahla som z vrecka mobil a rozmýšľala či napíšem Dylanovi SMS, no v momente som si to rozmyslela. Som na ňom naozaj veľmi závislá? Áno, s kamarátmi som už dávno nikde nebola ale veď boli prázdniny a Dylan, nemám pocit že by som mu so všetkým vadila. Neodmieta ma ako Amy a stále mi vraví že ma miluje. Tak ako dnes. Alebo to vravel každej pred koncom? Pri tejto myšlienke ma zamrazilo a preľakla som sa. Nechcela som byť bez neho. Sedela som tam hodinu, potom ešte niekoľko minút až som sa pobrala späť. Ešte som nebola ani naučená a tak som sa v tichosti učila. S Carou sme neprehodili do večera ani slovo, kým sme si nezapriali dobrú noc. Teda aspoň ona mne.