Láska a iné starosti ✔️

23.časť

Cesta naozaj trvala iba dve hodiny. Išli sme po diaľnici, kde našťastie neboli žiadne zápchy. Väčšinu jazdy som sa dívala von oknom, kým Dylan upieral pohľad len na vozovku. Niečo málo pred jednou poobede sme vošli do malého mestečka, o ktorom som doposiaľ nepočula. Bolo pekné a všetko tu pôsobili mimoriadne upravene a čisto. Jedno obrovské sídlo stálo vedľa druhého. Krajšie vedľa ešte krajšieho. Zastali sme pred čiernou bránou. Dylan sa začal prehrabávať nejakými skrinkami až vytiahol diaľkový kľúč, ťukol ním a brána sa odtiahla, aby uvoľnila cestu. 

Dylan obišiel auto a pomohol mi vystúpiť. Neverila som vlastným očiam. Pozemok bol obrovský, časť zaberala vila nepochybne za niekoľko miliónov amerických dolárov. "Nepomýlili sme sa?" opýtala som sa prihlúplo. 

"Rozhodne nie," zasmial sa Dylan a uväznil moju dlaň v tej jeho. 

Vchodové dvere z mohutného tmavého dvere sa otvorili. Pred dom vyšiel starší manželský pár. Muž s pivným pupkom a sivými vlasmi roztvoril náruč a zvolal: Synak! Neukázal si sa u nás naozaj poriadnu dobu a kto je táto slečna, ktorú k nám vedieš?" 

"Mami, oci, toto je Rebeca. Moja priateľka," ukázal na mňa a ja som sa usmiala.

"Teší ma," podala som si s nimi ruky. 

"Moje meno je Frank a toto je Caren," predstavili sa.

Vošli sme do chodby a mňa prekvapila obrovská trošku staromódna ale nádherná obývačka na ľavo a gigantická kuchyňa na pravo. Na druhej stene boli posuvné dvere na veľkú záhradu. Slnečné lúče Oregonského slnka príjemne všetko osvetľovali. Dylan mi dal dole bundu a zavesil ju na vešiak kým ja som sa vyzúvala.

„Kľudne sa usaď Rebeca, dáš si niečo? Kávu, čaj?"

„Iba vodu, ďakujem." Usadila som sa na veľký rohový gauč hneď k Dylanovi.

„A kde je môj naničhodný brat?" spýtal sa otca Dylan.

„Trčí niekde hore. Brad! Ako ide škola chlapče?"

„Super."
"A ty Rebeca, kde študuješ?"

„Na Pacifickej univerzite, tak isto ako Dylan. Tam sme sa spoznali."

„Ako dlho ste spolu?"
"No, dva mesiace," pozrela som sa do Dylanovych tmavých očí a on ma narýchlo pobozkal. Po schodoch sa ozval dupot. Ťažké kroky smerovali k nám. Spoza rohu vošiel do izby Brad.

„Braček!" ozval sa rozospato.

„Nazdar ty idiot, ako sa máš?"

„Ide to. Máš tu dievča?"

„Hej," ukázal ku pohovke. Úsmev mi zamrzol, lebo až teraz som mu poriadne uvidela do tváre. Aj on ostal vážny lenže potom sa mu na tvári vytvoril podštipačný úsmev.

„Rebeca, nejako si vyrástla," podišiel bližšie.

Postavila som sa z pohovky a o krok cúvla. „Brad, nečakala som že ťa ešte uvidím." Všetci ostali mimo. Prvá prehovorila mama, ktorá sa vrátila z kuchyne s pohárom vody a položila ho na stôl.

„Takže vy sa poznáte, to je náhoda."

„Vy sa poznáte?" Dylanovi spadla sánka, „Odkedy?"

„Chodili sme spolu na strednú, bol to krásny rok."
"Ako pre koho Brad," ako som to vyslovila uškrnul sa.

„Bola trocha panovačná a nechcela robiť to čo jej iný povedali. Chodil som s ňou a mal som to teda fakt ťažké," zarehotal sa a posadil sa na gauč. Dylan pribehol ku mne a chytil ma okolo bokov.

„Sadni si zlatko," zašepkal a posadili sme sa. Caren medzičasom opäť niekde zmizla. Šramot z kuchyne napovedal že sa nachádza tam.

„Tak ako ste sa vy dvaja spoznali? Si prvé dievča, po roku alebo dvoch, ktoré doniesol domov."

„No, boli sme na večierku a ja som si išiel zapáliť na balkón a ona tam sedela na balkóne úplne sama, tak som sa jej prihovoril. Na druhý deň sme sa dohodli že pôjde na môj zápas a v ten večer sme sa dali dokopy," pohladil ma po stehne a ja som mu chytila ruku.

„Romantické," ozval sa Brad ironicky. Obidvaja sme naňho zagánili a on sa uškrnul.

„Dylan poď sem!" ozvalo sa z kuchyne. Dylan sa postavil a odkráčal preč.

„Je to veľmi pekný dom. Naozaj krásny," skonštatovala som aby neostalo trápne ticho.

„Ďakujem, tvrdo som naňho pracoval. Raz chcem aby mi tu pobehovali moje vnúčatá. Títo dvaja tu síce pobehovali, ale skôr sa bili, no aj tak sú to pekné spomienky."

„Stále som Brada porazil," zakričal Dylan z kuchyne a potom sa ozvala pľasnutie. Všetci traja sme sa obzreli.

„Au za čo to bolo?" Asi to patrilo mame, ktorá mu dala za uši.

„Mohla by som použiť toaletu?" opýtala som sa nesmelo. Po dvoch hodinách cesty autom sa mi močový mechúr nafúkol na prasknutie a to že som vypila pohár vody tomu vôbec nepomohlo.

„Samozrejme moja milá. Brad ukáž jej toalety." Frankov syn prikývol a postavil sa. Ostala som v rozpakoch. Mala som ísť sama s ním niekde do domu? Zovrelo mi hrdlo, ale postavila som sa a kráčala za jeho mohutnou postavou. Za 3 a pol roka sa poriadne vyšportoval aj keď stále to bol lenivec prvej triedy, ako som odhadla podľa jeho chôdze.

„Nejako si vyrástla. Aj pre bračeka si taká nepoddajná?"

„Prestaň," precedila som pomedzi zuby. Zarehotal sa a otvoril nejaké dvere. Ako som však chcela vojsť tesne predo mnou ich zabuchol.

„Vtedy som to tak nemyslel."

„A ako si to teda myslel?"

„Proste som si chcel iba užiť a ty si mi nedala. Už vtedy som ťa takú nasratú žral a žeriem ťa aj teraz. Najmä keď máš taký pekný zadok. Závidím Dylanovi že ťa môže prášiť, no možno to budem o chvíľku aj ja."

„To by si neurobil a ja ti to nikdy nedovolím," zmraštila som obočie.

„Ja si nepýtam povolenie." Preľakla som sa, no mala som ešte jedno eso v rukáve.

„Dylan by ťa zabil."

„Možno by sa o tom ani nedozvedel," pohladil ma prstom po líci a zmizol v chodbách domu. Je schopný toho čo urobil pred troma rokmi aj teraz? Mám sa znova báť? Povedať všetko Dylanovi?