Láska a iné starosti ✔️

32.časť

Ďakujem za hviezdičky a komentáre na minulej časti. Robíte mi radosť, užite si časť :* Love u

Týždeň ubehol ako voda a znova bola sobota. Už tri dni v kuse boli 25 stupňové teploty teda príjemné teplo. Dosť veľa času som strávila na záhrade opaľovaním sa aj s Dylanom, ktorý vedľa mňa iba sedel a rozprával blbosti. Niekedy však vytiahol aj knihu a učil sa do školy. Vravel že vraj ho čakajú ťažké testy. Nikdy sme sa však nenudili, nebola to práve zábava ale chodili sme spolu do mesta, ku pláži alebo sme boli aj v kine. V piatok večer sme boli na rodinnej večeri.

V dome panoval ešte pokoj keď som sa zobudila a nevedela som už ani oka zažmúriť. Dnes večer odchádzame aby sme sa mohli zajtra učiť. Nervózne som sa hniezdila na posteli ale nič mi nepomohlo. Na tenké pyžamko som si natiahla krátky sveter. Dylan si spokojne spal na svojej posteli aby opäť nedrisol. Zabuchla som dvere a zišla po schodoch dolu. Všetci ešte spali a ja som pri pohľade na hodinky prišla na dôvod. Bolo len štvrť na sedem. Posunula som sklenené dvere a vyšla do chladného rána. Slnko už vychádzalo ale aj tak bolo mierne šero. Vysadla som na môj konár a sledovala more. Pokojná hladina, ktorú len sem-tam rozdúchal vietor. Čajky poletovali na oblohe a vydávali tichý škrek, ktorý ma upokojoval. Potom som si spomenula. Pane bože veď ja budem musieť byť celé prázdniny tu a Dylan u svojich rodičov. Päť hodín cesty od seba.

"Prečo nespíš?" chytili ma silné ruky za moje boky a pritiahli k svojmu telu. Spadla som z konára rovno na trávu, lebo som sa mykla a on ma nechtiac pustil. Pomohol mi vstať a dal mi bozk.

„Práve som na teba myslela."

„V dobrom?" uškrnul sa. Úsmev som mu opätovala, no potom zlyhal. „Deje sa niečo?"

"Ako to bude s nami v lete?" Mykol sa a potom zamyslel.

„To naozaj netuším. Niečo vymyslíme zlatko, sľubujem. Nechcem prísť o teba na dva mesiace."

"A ja o teba navždy," položila som si hlavu na jeho mohutné plece a zavrela oči.

„Navždy?" zasmial sa.

„Budem mimo dosahu. Ty budeš chodiť do klubov, na chvíľu na mňa zabudneš a už budeš v posteli s inou a to bude jedno či ožratý alebo svieži."

„Ty si myslíš, že bez toho nevydržím?"

„Ja sa iba bojím a to je ten problém."

„Koľkokrát," odtiahol sa odo mňa a nadvihol si ma do výšky, takže som mu nohy omotala okolo tela, „ti mám hovoriť že ťa nepodvediem? Hm?"

„Budú prázdniny, na školu zabudneš a na mňa tiež."

„Prečo mi raz nemôžeš dôverovať Rebeca? Milujem ťa ako nikoho. Každý deň ti prejavujem moju lásku a ty si aj naprik tomu o mne myslíš takéto veci?! Myslel som si, že ma poznáš a že mi veríš doriti!" položil ma na zem a nazlostene odišiel dnu. Pri chôdzi zatínal päste až sa stratil v dome. Sklonila som hlavu, lebo som si bola vedomá mojej chyby. Chcelo sa mi plakať, v poslednej dobe som bola veľmi precitlivená. Usadila som sa na trávu pokrytú rosou a pozerala do mima aby som sa nerozplakala, no nakoniec som to neudržala. Cítila som ako mi špirála, ešte zo včera, steká v čiernych prameňoch po lícach. Utrela som si ich do rukávov a z bielej bola čierna. To sa vyperie, snáď. Sedela som tam bez pohnutia asi 15 minút a iba mi stekali slzy. Nie rýchlo a veľa ale pomaly a málo.

„Prechladneš," započula som ockov hlas a na plecia mi položil deku. Chcel ma postaviť na nohy, no bránila som sa ako malá. „Čo sa stalo?"

„Pohádala som sa s Dylanom," hlas mi zoslabol a hrdlo ma škriabalo.

„To sa nejako vyrieši, no sedieť po ránach na zemi nie je riešenie," vstal a odišiel preč. Začala som ešte viac plakať a pozrela sa za ním. Usadil sa s kávou za kuchynský stôl a pozoroval ma cez veľké okno. Plač ešte viac zosilnel. Hlava mi padla na pokrčené kolená. Dvere sa rýchlosťou blesku posunuli, ten zvuk som spoznala všade a niekto ku mne pribehol. Schytil ma zozadu a v náruči niesol ďalej. Posadil sa na lehátko, ešte zo včerajšieho opaľovania, a mňa si uložil na nohy.

„Je mi to ľúto, dobre? Neplač," šepkal mi do ucha. Sťažka som prikývla a on mi chytil tvár do dlaní. Tvrdo ma pobozkal a potom si do deky na mojom chrbte zaboril hlavu. „Viem že sa bojíš, ale ja si po teba prídem a budeme aspoň chvíľu spolu. Sľubujem a neboj, za žiadnou sa ani neotočím."

Obrátila som hlavu a usmiala sa. Pohladila som ho po líci a pobozkala ho. Silno ma objímal, ani sme sa nepohli. Prešlo pár minút až potom ma pustil. Dala som mu ešte jednu pusu a potom sme ruka v ruke vošli do domu. Teplomer ukazoval iba 8 stupňov, dnes to na teplo nevyzeralo. Ocko sa milo usmial a žmurkol na mňa. Zatiahli sme sa do našej izby a zamkli. Dylan ma jemne hodil na posteľ a pritiahol sa bližšie.

„Videl som ťa z okna ako si plakala. Chcel som to vydržať, inak by som tam vybehol hneď, ale povedal som si že som mal tento raz pravdu. To si nezapieram, len nemám rád keď plačeš."

„Mal si pravdu," povedala som, ale znelo to ako cez pílu. Hrdlo ma rezalo. Odkašľala som si a pritúlila sa k nemu. Stále som na sebe mala prehodenú deku a plecia, ktoré mi doteraz mrzli sa začali topiť.

„Milujem ťa," pobozkal ma na uchu a do tých slov vložil toľko citov, koľko len mohol.

„Tiež ťa milujem," pozrela som sa mu do očí. Kútiky úst sa mu nadvihli a pobavene si ma prezeral. „Musím ísť dole," postavila som sa z postele. Chcela som si vziať nejakú tabletku, proti bolesti hrdla a únave. Nemohla som spať ale chcelo sa mi. Nohy ma ledva niesli, kým som prišla do kuchyne. Ocko vytiahol lieky a začal sa v nich hrabať. Pár krabičiek hodil predo mňa a vysvetľoval blbosti, ktoré som nepochopila. Vybrala som si cmúľacie cukríky a jednu bielu tabletku.

"Ó, jedno šťastie. Pripomenula si mi lieky. Mama ti odkazuje že si to máš vziať na školu," vŕtal sa v šuflíku a podal mi bielu škatuľku. Keď som si prečítala nadpis začudovala som sa.

„Antikoncepcia?" prekrútila som očami a zatriasla liekmi. Bola dosť plná, skoro do prasknutia. Ocino prihodil ešte jednu škatuľku toho istého. „To myslíte vážne?"

„Dobré ráno," ozvala sa za nami mama. V pozadí za ňou kráčala Sandra. Sestra sa mi usadila oproti a mamka sa postavila vedľa mňa. Keď zbadala čo si prezerám zaradovala sa. „To máš len do istoty. Ešte netúžim byť babička a ty máš najprv školu."

„Škoda, dúfala som že budem teta," podpichla Sandra a ja som sa zasmiala. Rodičia na ňu škaredo zagánili.

„Nechcete to predpísať aj im?" ukázala som na Sandru a na mysli som mala aj Emily. Veď kto vie čo robia a prišli mi na svoj vek dosť vyspelé.

„Hej! My nemáme frajerov, ktorý vyzerajú ako keby mohli mať každú babu," zasyčala a odišla k ľadničke. Vytiahla si mlieko a spravila vločky.

„Im to zatiaľ netreba, to si počkám dokým sa nebudú niekde až veľmi flákať. Alebo do pätnástich, tiež chcem mať istotu," rozstrapatila Sandre vlasy a objala ocka. Niečo mu pošepkala do ucha a zmizla.

„Vaša matka zasa vymýšľa blbosti," vyvrátil oči dohora a išiel za ňou.

„Ešte stále máte domácu väzbu?" utiahla som si z nej a robila si raňajky. „Zlatko?! Chceš jesť?!" zakričala som dohora a zadrhla sa. Kým som kašľala, kvôli bolesti zletel dole Dylan a usadil sa za stôl. Podala som mu misku cereálii ja som si vzala druhú a usadila sa vedľa neho. Vzali sme si mlieko, čo nechala sestra na stole a naliali ho k tomu.

„Hej ešte máme," odpovedala. Dylan vzal do ruky krabičky a prezrel si ich.

„Myslel som si že do Vianoc aspoň jedno dieťa stihneme," všetci sme sa zasmiali a jedli ďalej. Búchanie po schodoch nám naznačilo že niekto ide.

„Beca! Musíš tak vrešťať?! Ešte som chcela spať," vyšla spoza rohu Emily. Všetci sme už teda boli svieži a pripravení do ďalšieho dňa.