Láska a iné starosti ✔️

27.časť

Dylan práve fajčil. Už mal iba polku cigarety. Jemne z nej stúpal sivý dym, zdalo sa že mu horia nohavice lebo ju mal pri nohe. Potom ju vydvihol k ústam a silno potiahol. Dobre že sa tým neudusil. Pootvoril ústa a tmavý dym mu objal tvár. Stúpal hore až ho nebolo.

„Dylan, vravel si že s tým prestaneš,“ zamračila som sa a vytiahla mu cigaretu z ruky.

„Nevravela si že si to praješ iba si sa pýtala či to nechcem. Ak si to praješ, splním to, ak to nie je nutné splniť, nesplním,“ uškrnul sa a schmatol ma za zápästie. Chcel si znova potiahnuť ale bránila som mu. „Je to teda nutné? Chceš to?“

„Vieš čo? Rozhodne nie. Toto si ty a ja ťa takého milujem. Ale nefajči veľa, dobre?“ dala som mu potiahnuť, on vyfúkol a odpovedal: „Beca, ja si zapálim asi iba päťkrát za deň a to tiež len niekedy. V sobotu som si pri tebe ani raz nezapálil. Chceš povedať že fajčím veľa?“

„Nie,“ zasmiala som sa a stále som držala v ruke jeho cigaretu. Postavila som sa na špičky, aby som dotiahla a pobozkala ho. Ruka v ruke sme potom išli k môjmu internátu. Rozlúčil sa so mnou a pobral sa domov.

♥  ♥  ♥

Ani som sa nenazdala a bol piatok. Poobede som si zbalila pár vecí, ktoré si vezmem ku rodičom na týždeň. Oblečenie mi netrebalo, mám tam predsa svoje. Ale brala som niektoré kúsky, ktoré som potrebovala vymeniť. Cara mala stráviť jarné prázdniny u svojej staršej sestry, už v stredu sa pobalila. Nevedela sa dočkať. Jej sestra žila v Los Angeles. Závidela som jej že celý týždeň bude na slnku, na pláži a kto vie kde ešte.

„Tak sa maj, uvidíme sa v nedeľu. Uži si to a opáľ sa,“ objala som ju na rozlúčku.

„Aj ty u vašich. Zabavte sa. Ahoj,“ pomohla mi otvoriť dvere lebo som mala v obidvoch rukách po jednej taške. Teperila som sa po chodbe, dole schodmi až pred budovu. Dylan bol ďalej na parkovisku a mňa už teraz trápila myšlienka jak sa tam dotrepem. Možno mi čítal myšlienky ale rozbehol sa čo najrýchlejšie ku mne.

„Čo tam máš pre Boha?“

„Pár kúskov oblečenia, mobil, nejaké knihy aby som si ich zmenila, tablet a tak.“

„Veľkosťou sa to nepodobá.“ Mal pravdu, tašky neboli až také ťažké ako veľké, preto som o nich zakopávala a ťažko sa mi išlo. Naložili sme batožinu do kufra, Dylan tam už mal svoju cestovnú tašku. Nasadli sme dnu a vyrazili na cestu, ktorá trvala takmer tri hodiny.

„Teraz choď tu a rovno. Prídeš na kruhový objazd a tam vezmi druhú odbočku,“ navigovala som Dylana už v mojom rodnom meste.

„Vedia tvoji rodičia že prídem?“

„Áno, nevedia sa ťa dočkať. Ževraj to bude úžasné spoznať chalana, ktorého ich dcéra miluje. Aspoň tak som ich pochopila.“ Dylan sa zasmial a vyšiel z kruhového objazdu. „Dobre, a teraz až po tú križovatku, potom doprava.“ Ako som predpokladala Dylan raz odbočil skôr ako mal a my sme sa zamotali. Museli sme ešte pol hodinku krúžiť po meste až potom sme dorazili k nášmu domu. Bol poschodový a celkom dosť veľký ale na Sillerovskú villu nemal ani z diaľky.

„Dobre, zaparkuj tu,“ Dylan poslúchol a zastal za naším autom. Teraz mi vystúpiť ani pomôcť nestihol lebo som vyskočila von sama. Pobrala som sa ku kufru a rýchlo ho otvorila. Položila som batožinu na zem a zabuchla ho.

„Kde sa tak ponáhľaš?“

„Som nervózna ale teším sa.“

„Bude to dobré,“ pobozkal ma na čelo a zobral jednu moju tašku a svoj kufor. Dotrepali sme sa ku vchodovým dverám. Vybrala som z vrecka kľúče a odomkla. Vošla som dnu prvá aby som podržala Dylanovi dvere. Rýchlo vošiel a hodil batožinu na zem.

„Mami, oci sme tu!“ zakričala som do domu. Z obývačky sa ozvali hlasy a kroky. Mamina aj ocino vyšli spoločne do chodby a objali ma.

„Toto je Dylan.“

„Dobrý deň, som rád že vás spoznávam,“ podal im ruky a objal.

Začula som dupot po schodoch a dievčenské hlasy.

„Rebeca!“ zakričala Emily a rozbehla sa ku mne. Mala ma stále radšej ako Sandra. Silno som ju pritisla k sebe a pobozkala ju do vlasov, takmer ma už dobehla vo výške a to som bola dosť vysoká, ale na Dylana som aj napriek tomu nemala, ten mal niečo cez 190 centimetrov. Mám také tušenie že 192, no nie som si istá. Objala som aj Sandru, ktorá prekrúcala očami. Dobre som cítila? Cigarety?

„Ty fajčíš?“

„Nie preboha! Bola som v jednej kaviarni s kamoškami a tam to bolo zafajčené.“ Pokojne som sa usmiala a predstavila som im Dylana.

„Tak mi sa zložíme v mojej izbe. Kedy je večera?“

„O siedmej, ako stále. Príďte potom dole.“ Vzali sme tašky a pomaly s ťažkosťami vyšli hore schodmi. Moje dvere boli až druhé. Otvorila som ich a zaviala ma známa vôňa. Vôňa mojej izby. Bola do tyrkysovej a bielej, jej sviežosť ma stále napĺňala dobrou náladou, môj obľúbený macko stále sedel na komode a usmieval sa. Položila som tašku na posteľ a Dylan to zopakoval.

„Pekná izbička,“ prezeral si všetky veci a potom sa usadil na mäkký matrac. Fučiac som sa posadila k nemu, dvere sme nechali otvorené. Pomaly na mňa dochádzala únava z dňa v škole, cesty a balenia, ale bola som rada že som konečne doma a mala som rozťahovaciu posteľ takže so spaním v jednej izbe nebude problém. Ak by mama chcela poslať Dylana do hosťovskej mám dobre alibi a ostane pri mne aj keby som sa s nimi mala pohádať. Prevrátila som sa dozadu a založila si ruky za hlavu.

„Si unavená?“

„Vyčerpaná,“ opravila som ho s miernym úsmevom. Pôžitkársky som zavrela oči a vychutnávala si moju posteľ.

Ďakujem za názory na minulej časti
Love u