Láska a iné starosti ✔️

40.časť

New part! Snáď sa bude páčiť :) Love u

A je piatok. V škole mám poslednú možnosť byť aspoň trocha s Dylanom pred víkendom. Prešla som s Carou cez areál a vošla do hlavnej budovy. Vyložili sme si knihy a vzali učebnicu na prvú hodinu. Spolu sme vošli do triedy a ja som sa poobzerala. Ešte tu nebol. Cara sa usadila k Amy a ja vedľa nej.

„Takže dnes nás čaká ZOO a mesto babenky,“ poklepkal mi Ryan po pleci s perom zo zadného radu. Obrátila som sa a s úsmevom prikývla. Naozaj sa teším, nech už skončí vyučovanie. Dvere sa rozleteli a vošiel Dylan, no neusadil sa vedľa mňa ale o dva rady dopredu. Nadvihla som obočie. Veľmi dobre vedel že toto je posledný deň čo môžeme byť spolu a úplne ma ignoruje. Namiesto toho si sadne ku kamarátovi a ani ma nezaznamená. Zišla som na stoličke nižšie a urazene po ňom pobehovala očami.

„Prečo Dyl....“ začala Cara.

„Neviem, neriešim a je mi to jedno. Aspoň sa mi pôjde na tento víkend ľahšie,“ prerušila som ju a otvorila si knihu kde sme skončili, lebo prišiel učiteľ.

Cez deň som sa snažila čo najmenej myslieť na môjho „úžasne“ chovajúceho sa frajera. Zabávala som sa s ostatnými a na obede som sa naň ani neobzrela. Tak isto sedel pri inom stole a ani sa na nás nepozrel, aspoň ja som to nevnímala. Chuť do jedla ma prešla a preto som sa iba pohrávala s jablkom, ktoré sme k tomu dostali. Vidlička po ňom chodila hore-dolu a pohybovala ho sprava doľava.

„Hej, Beca. Kľud. Choď za ním a vybavte si to ešte kým sa nezačne náš program.“ Zničene som prikývla. Postavila som sa od stola a kým som brala tácku pohľad mi padol naňho. Aj on zodvihol hlavu a pozrel sa na mňa. Prižmúril oči a premeral si ma. Schytila som tácku a vypadla preč.

Prehodila som si cez plece tašku a pomaly kráčala po chodníku. Bolo celkom príjemne. Ani teplo ani zima.

„Rebeca!“ niekto na mňa zakričal. Odložila som mobil, s ktorým som sa pohrávala do vrecka bundy a otočila sa. Dylan bežal po chodníku ako splašený, no neusmieval sa. Bol vážny a oči mal stále do čiarok.

„No nazdar,“ pozdravila som ho a ruky si založila na hrudi.

„Deje sa niečo?“ pohladil ma po pravej ruke a črty mu zmäkli.

„To mi povedz ty,“ bojovne som vystrčila hlavu.

„Ja ti nemám čo povedať.“

„Fajn, tak tu nebudem strácať čas.“

„Čo je za problém?“

„Si fakt taký blbý alebo sa na to iba hráš?! Celý deň ma ignoruješ ani sa na mňa nepozrieš ani neusmeješ ani si ku mne nesadneš!“ kričala som ale trocha pridusene. Porazenecky sklopil hlavu.

„Ja..... čo ja viem. Proste som nechcel zavadzať. Tvoji kamoši mi dali jasne najavo že ma nemajú veľmi v láske a ja nechcem aby ťa poslali kade ľahšie kvôli mne.“ Po jeho slovách som si vydýchla. Všetky varianty (väčšinou o tom že sa naštval, alebo ma podviedol) som v okamihu vypustila z hlavy. Nevedela som čo na to povedať.

„Uvidíme sa v pondelok.“

„A ty sa so mnou ani nerozlúčiš?“

„Chceš to vôbec?“ povedala som s iróniou v hlase.

„Na milión percent,“ usmial sa. Vzdychla som si a podišla k nemu. Ruku som mu položila najprv na hruď, tá prešla cez rameno, cez krk až do jeho vlasov a zahrabala sa tam. Pritiahol si ma za boky k sebe a nenásytne pobozkal. Po hodnej chvíli sme sa prestali bozkávať, ale naše čelá boli spojené. Držal ma dlaňami za líca.

„Budeš mi chýbať Rebeca.“

„Sú to iba tri dni,“ zasmiala som sa.

„Nekonečné tri dni,“ vtisol mi rýchly bozk. „Milujem ťa.“

„Aj ja teba,“ nakukla som ponad jeho plece. Z jedálne práve vychádzala Cara v doprovode s Amy, „Musím ísť. Treba sa nám chystať. Ahoj,“ pohladila som ho po líci a pripojila sa k skupinke. Po pár metroch som sa obzrela. So spokojným úsmevom tam bez pohnutia stál a žmurkol na mňa.

„Takže vysvetlené?“ buchla do mňa moja spolubývajúca. Prikývla som.

* * * 

Konečne sme sa stretli aj s ostatnými. Ryan meškal päť minút ale zvládol to. Nasadli sme do dvoch áut a vyrazili.

„Prečo práve ZOO?“ spýtala som sa Josha, nášho šoféra. S pobaveným výrazom mrkol do spätného zrkadla.

„Neviem. Väčšinou tam mládež nechodí a preto budeme výnimka. Užijeme si to a potom pôjdeme do mesta, no zajtra to bude lepšie. Bude sa totiž piť.“ Zasmiala som sa a v tichosti pozorovala cestu. Boli sme tam prví. Keď prišla druhá várka, kúpili sme si lístok a cez veľkú zelenú bránu vošli dnu.

„Ešte som tu nebola,“ zatiahla Amy. Pravdu povediac ani ja. Tí čo tu žili ako napríklad Selena museli byť unudení k smrti, ale ona bola ako keby v nej oživol duch malého dievčatka. Pobehovala sem a tam. Chytila som Caru za ruku a snažila som sa ju potiahnuť k malej opičke. Zastala a tak som sa otočila.

„Čo je?“

„Daj mi mobil.“

„Šibe ti?“

„Len mi ho daj.“

„Nedám ti môj mobil,“ zháčila som sa.

„Kde mám istotu že nepôjdeš niekde za roh a nezavoláš mu alebo nenapíšeš?“

„Preboha! Nebuď ako malá. Čo tak mi dôverovať?“ Ryan, ktorý to celé počul chytil Caru za plece.

„Cara, no tak spamätaj sa. Rebeca nám nikdy neklamala.“

Darovala som mu vďačný pohľad.

„Fajn, tak poď k tej opici.“

 * * *

Celá návšteva ZOO prebiehala už v poriadku. V meste sme zašli na zmrzlinu, trocha sa vyblbnúť do detského parku, s babami do obchodov, kým chalani vonku frfľali a nakoniec sme si dali prechádzku po večerných uliciach mesta. Atmosféra bola viac ako príjemná a naozaj, na Dylana som ani nemyslela.