Láska a iné starosti ✔️

18.časť

Vyučovanie som zvládla v pohode aj keď pondelky som nikdy nemala rada. Víkend bol strašný. Jediné čo mi robilo akú takú radosť, boli rodičia, ktorý ma prišli navštíviť. Vypytovali sa ma na samé kraviny ale dalo sa to zvládnuť. Piatkové rande s Peterom mi stále vŕtalo v hlave. Nevedela som sa zbaviť spomienok na jeho nechutné bozky. A čo sa nestalo? Dnes si ku mne prisadol na obede. Ani na moment zo mňa nespustil ruku. Mal ju položenú, ako keby som mu patrila, okolo mojich bokov. Nepokojne som prežúvala čo nám dnes kuchárky navarili a na neho som sa ani nepozrela. Dylan bol opäť v škole. Sedel pri zadnom stole a odpíjal z minerálky. Vyzeral že už ho všetko prešlo a pokojne sa zhováral s priateľmi. Keď som konečne dojedla, postavila som sa od stola a čo najrýchlejšie zdrhla. To že chodím už znova s iným, ľudia ignorovali a mne to prišlo viac než vhod. Do ďalšej hodiny som mala ešte 17 minút a tak som sa usadila na schody pred jedáleň. Počkám Caru a pôjdeme spolu. Dvere sa otvorili, no neotočila som sa. Ťažké kroky pri mne zastali.

„Načo to hráš?“ ozval sa Dylanov hlas.

„Čo hrám?“ odvrkla som ani naňho nepozrúc.

„Že máš Petera rada, videl som ťa keď ťa objímal. Netvárila si sa nadšene,“ prisadol si tesne ku mne. Študentom, ktorý prechádzali dnu a von neostalo na schodisku veľa miesta ale predsa.

„Je to moja vec nie?“

„Rebeca, povieš mi už konečne čo som zrobil že si ma opustila? Nedám ti s tým pokoj dokým to nevyklopíš.“

Sťažka som si vzdychla. Neostala mi iná možnosť. „Viem že si ma na tom večierku podviedol. Išla som ťa hore hľadať a zo spálne išli divné zvuky a bolo tam tvoje sako. Nechápem prečo sa tváriš celý čas že o ničom nevieš.“

Rozosmial sa: „Lebo naozaj o ničom takom neviem.“ Nadvihla som obočie a otočila sa k nemu. Bol od smiechu, ktorý dusil, celý červený.

„Nepodviedol som ťa. Išiel som si zapáliť a z toho čo som vypil mi prišlo zle. Hodil som bundu na stoličku a utekal na hajzel. Potvrdí ti to Sam, videl ma v kúpeľni.“

„Takže...... ty si tam s nikým nespal?“

„Jasné že nie, miloval som ťa, nepodviedol by som ťa.“

Zostala som ticho. Znamenalo to že rozchod bol zbytočný a ja som zbytočne prerevala celé noci v posteli.

„Prepáč Dylan ale už by to asi ďalej nešlo. Aj keď sa vlastne nič nestalo.“

„Chápem. Čo tak ostať kamoši?“ usmial sa.

„To by šlo,“ objala som ho. Chvíľku sme sa tam bavili, kým neprišla Cara, najprv mala chuť naňho vyletieť ale všetko som jej vysvetlila. Aj oni dvaja sa udobrili. Cara ma poobednú hodinu inde než ja a Dylan. Išli sme napred a on asi tri metre za nami. Nemal odvahu sa k nám pridať. Veľmi som to nevnímala iba som sa bavila s Carou ale očkom som sem-tam zašla aj naňho. Hľadel do zeme a kopal si kamienok. Nevyzeral nejako extra šťastný.

„Stretneme sa po hodine,“ zamávala mi Cara a odišla preč.

„Tak už poď,“ zakričala som na Dylana, ktorý sa stále pomalým krokom približoval. Ako to započul, zodvihol hlavu a s úsmevom pribehol ku mne. Ruky si dal do vreciek a kráčal popri mne. Tento raz už nahodil to správne tempo. V triede sme sa usadili vedľa seba.

„Beca, nešla by si do toho kina ako som sa ťa raz pýtal?“ kreslil mi nejaké obrázky do zošita.

„No, ja...“ nevedela som sa vykoktať. Už teraz som mala blbý pocit. Predtým som ho milovala a teraz vedľa neho sedím iba ako kamarátka. Možno že ho ľúbim aj teraz. Ale nie, to je blbosť.

„Iba ako kamaráti,“ uistil ma.

„Tak dobre, čo takto piatok? Alebo sobota?“

„V sobotu mám zápas ale v piatok by to išlo. Počkaj, nájdem čo ide,“ z vrecka riflí vylovil mobil a pripojil sa na internet.

„Tak sa pozrime. Toto nevyzerá zle,“ ukázal na názov filmu Nekonečná temnota. Rozhodne by sme si na svoje prišli obidvaja. Je to romantické, fantasy s nádychom hororu.

„To je super ešte mi povedz čas a môžeme ísť.“ Ukázal mi displej kde bolo veľkým bielim napísané: 19:30.

„Prídem po teba o siedmej platí?“

„Platí,“ zachichotala som sa.

Cestu do intráku Cara v kuse niečo hovorila. Ževraj profesorovi niečo vybuchlo ale viac som ju nevnímala. Aby si nič  nevšimla niekedy som sa s ňou zasmiala aj keď som nevedela o čo ide alebo som odpovedala: „ehm.“ Stále som myslela na to kino. Tešila som sa na Dylana aj proti svojej vôli. Jeho úsmev proste stále vyčaril ten môj a nevedela som si pomôcť. Strácala som sa v jeho očiach a keď niečo vravel jeho pery....

„Tak čo je s tebou?“ vytrhla ma z myšlienok Cara.

„Nič, čo si vravela?“

„Pýtala som sa čo je s tebou.“

„Myslím to predtým.“

„Že Ryan sa skoro poonďal od smiechu.“

„Z čoho?“ nechápala som.

„Už mi konečne povedz čo sa deje.“

„V piatok mám ísť s Dylanom do kina. Ja to tam s ním asi nevydržím,“ sklopila som zrak. Zastali sme priamo pri ceste teda moje slová sprevádzal hluk okolo idúcich áut.

Cara sa doširoka uškrnula: „Stále ho miluješ.“

„Prestaň,“ zahriakla som ju.

„Priznaj to. Miluješ ho, tak prečo nejdeš za ním a nepovieš mu to? Uňho to predsa len tiež nevychladlo.“

„Vychladlo, a to je ten problém. Ani sa na mňa poriadne nepozrie a do kina chce ísť iba ako  kamoš.“

„Asi si myslí že stále chodíš s Peterom a že u teba nemá šancu. Daj mu oficiálne kopačky a vráť sa ku tomu, ku komu patríš.“

„Ja k nemu nepatrím, nechápeš? Asi nemáme byť spolu. Ak sa naňho vrhnem pokazím aj len to kamarátstvo.“

„Nič nepokazíš, on ťa začne bozkávať tiež, potom sa vyobjímate, poplačete si a všetko bude ako nedávno. Budete chodiť všade za ručičky a pusinkovať sa kde vám zíde na um.“ Týmto mi na oči vyhodila spomienky a mne sa oči len sťažka podarilo udržať suché.

„Zajtra daj košom tomu debilovi a uvidíš ako sa všetko zmení,“ pochlácholila ma. „Ja hlúpa hus! Nenechala som si to vysvetliť, mohla som byť s ním.“

„Ach Jéžiši,“ zatiahla Cara.

„Fajn, zajtra dám kopačky Peterovi.“

„Konečne si si odo mňa dala poradiť,“ uškrnula sa. Kamarátsky som ju buchla do pleca. Lepšiu spolubývajúcu mi už ani priradiť nemohli.

Kto si myslel že Dylan to nezrobil.. Mali ste pravdu. Vote a koment poteší (veľmo :D )
Love u