Láska a iné starosti ✔️

49. časť

Nová časť! Snáď sa vám bude páčiť :) Love u 

Večera bola naozaj delikátna. Také niečo mať doma tak tam jem každý druhý večer, kým by ma to neomrzelo, čo by asi nebolo nikdy. Len peniaze by boli problém. Pomaly by sa minuli a to by bola škoda.

„Rebeca, ďakujeme za večeru," usmiali sa na mňa Frank s Caren.

„To bola maličkosť."

„Deti, máme pre vás prekvapenie. Zajtra sme zarezervovali výletnú loď."

„Cool," uznanlivo prikývol Brad.

Usmiala som sa a utrela si servítkou ústa. Práve zo stola čašníčka brala taniere.

„Aj ja mám prekvapenie," ozval sa môj frajer a ja som sa naň prekvapene pozrela. Ak by to povedala žena svojmu priateľovi a ešte aj pred rodinou, každý by asi tipol že je tehotná, no pri mužovi... nikdy neviete a najmä pri tom mojom. Začal sa prehrabovať vo vrecku a niečo hľadal až to vytiahol. Bielu krabičku s červenou mašličkou na vrchu. Položil ju predo mňa a usmial sa. Oči mi zabehli na každého od stola. Všetci sa tvárili tak isto. Prekvapene a šokovane.

„Čo to je?" pípla som takmer nepočuteľne.

„Uvidíš keď to konečne otvoríš."

Dotkla som sa krabičky mojimi prstami a pritiahla ju bližšie k sebe. Odstránila som veko a vyvalila oči.

„Preboha Dylan!" spískla jeho mama a ruky jej vystrelili k ústam. „To je... snubný?"

„Nie, mami. Ten bude krajší a drahší."

„Dylan. Koľko to stálo?" začal Frank podozrievavo.

„Oco! Prestaň. Zaplatil som to za vlastné."

„Ako?"

„Za pár zápasov, ktoré som cez školský rok odohral za profesionálne tími som dostal províziu a šetril som si."

„Ty si šetril na toto?"

„Nie, preboha. Ani som nevedel na čo, no keď som dnes uvidel toto, musel som to kúpiť." Obmotal jeho ľavú ruku okolo môjho pása. „A dať to mojej najdrahšej," dal mi bozk na líce. Ja som však stále ako idiot hľadela na tu nádheru predo mnou. To muselo stáť majlant.

„Koľko to stálo?" šepla som.

„To nerieš," vzal ten malý prsteň do ruky a pozrel sa na mňa. „Ľavú alebo pravú?" Neodpovedala som. Bola som z toho dosť mimo a najmä z toho že to urobil pred všetkými. Nemohol mi to dať len tak v izbe? „Si praváčka takže pravú." Nastokol mi ho na ukazovák pravej ruky. Pohla som palcami a sledovala ten malý šperk. Bol to strieborný prsteň, na ktorom bol strieborný kvet a v jeho strede, kde je pri živých kvetoch peľ, bola perla. Nadvihol moju ruku k jeho ústam a pobozkal mi chrbát ruky.

„Ď- ďakujem." Ešte nikto nikdy ma tak nevyviedol z mieri. Teraz sa budem cítiť ešte mizernejšie keď sa budeme rozchádzať. Po tom všetkom a teraz aj po tomto a dokonca už hovoril aj o snubnom prsteni. Z oka sa mi vykotúľala slza. „Ospravedlníte ma na chvíľu?" schmatla som kabelku a rozbehla sa k toaletám kde ma už slzy úplne zaliali. Sedla som na privretej záchodovej mise asi 10 minút. Potom som vyšla z kabínky a dala si na seba make-up aby som zakryla to že som plakala. Človek čo ma nepozná, to nerozozná, no tí čo ma poznajú by vedeli že som ronila slzy. Lepšie to však nebude. To by som tu musela ostať ešte ďalších 10 minút a to si nemôžem dovoliť. Odišla som teda za Sillerovcami. Dylan mal hlavu v dlaniach, no keď ma počul prichádzať postavil sa ako strela až pár ľudí za inými stolmi spozorneli. Ráznym krokom prešiel ku mne.

„Prepáč, nevedel som že sa ti nebude páčiť. Mal som sa ťa opýtať a nie ťa takto prekvapiť a vystrašiť," začal a chytil mi ruky.

„Čože? Dylan, preboha, ako ťa to napadlo? Hm? Ten prsteň je dokonalý."

„Tak... ehm.. tak prečo si ušla?... A plakala?" nadvihol moju bradu a pozrel sa mi do tváre.

„To nerieš, nie je to teraz podstatné. Ver mi."

„No... fajn?"

„Všetko je v poriadku," pohladila som ho po líci a za ruku odviedla k stolu. Ospravedlnila som sa ostatným a výhovorka bola že mi prišlo zle.

Dylan bol celý večer dosť zamyslený. Nechcela som aby sa trápil kvôli mne a tak som sa mu snažila prihovoriť. Väčšinou jeho odpovedať bola: „Ehm," „Nie." „Čo?" a zasa „nie" alebo „ehm." Bolo to dosť na nervy, no zjavne to nikomu inému nevadilo iba mne. Chodili sme znova po uliciach. Keď sme sa blížili k hotelu bola už noc. Síce som bola unavená, no mala som na niečo chuť.

„Dylan, zlatko, ostaneš so mnou vonku prosím ešte chvíľku?"

„Ehm, jasné. Tak dobrú."

„Dobrú noc," zapriala som aj ja a nečakala na odzdravenie. Ťahala som ho proste preč až sa takmer potkýnal na vlastných nohách. No už sa aspoň konečne smial.

„Čo máš za lubom ty malá striga?"

„Nechaj sa prekvapiť."

Chodník nás viedol doľava, no ja som šla rovno priamo cez trávu a postupovala ďalej k pláži, ktorá bola dosť vzdialená. Prešli sme cez veľa paliem. Boli sme dosť ďaleko od ruchu mesta. Bola to taká tichá a zabudnutá časť. Objavila som ju pri dnešnej rannej prechádzke po meste. Na túto pláž nikto nechodil, dokonca aj cez deň tu boli len dvaja alebo traja ľudia, ktorí si chceli užiť samotu. Stáli sme dva metre od vody a na to som sa zvrtla k Dylanovi. Prekvapene a pobavene na mňa hľadel. Začala som mu rozopínať gombíky na jeho košeli až bola dole na teplom piesku, vyhriaty bol ešte od slnka. Cez hlavu som si pretiahla šaty a ostala iba v spodnom prádle. Dylan pochopil a vyzliekol si nohavice. Aj s trenírkami ich hodil na kopu nášho šatstva. Kým on už kráčal do vody ja som bojovala s podprsenkou. Konečne povolila a tak som sa pobrala za ním. Voda bola tak akurát. Ani teplá ani chladná. Dylan stál vo vode po pás a ja som sa predierala k nemu. Bol ku mne otočený chrbtom a pozoroval hviezdy a mesiac na oblohe. Zozadu som k nemu podišla a chytila ho za ruku. Natočil sa ku mne a chytil ma za boky. Jeho pohľad zaletel na moje prsia a hneď opäť do mojich očí.

„Neviem prečo si plakala, no trápi ma že to neviem. Nechápem ťa Rebeca. Aj na tom balkóne. Prečo? Povedz mi to, prosím."

„Dylan, teraz nemôžem. Ale sľubujem že po dovolenke ti to doma poviem. Všetko, a ty pochopíš....."

„Čo pochopím? Prečo to nemôžem pochopiť teraz?"

Bolelo ma to, no ak by sme sa rozišli teraz už by sme nemali na seba ani deň. „Prosím, netráp ma," oprela som si čelo o jeho hruď. Schytil ma a vyhodil si ma na seba. Tvrdo ma pobozkal. Hrýzol mi do spodnej pery a neustále ma bozkával. Zrútili sme sa do vody. Oči ma trocha štípali, no neodlepili sme sa od seba. Až keď som nemala vzduch som ho odtisla za plecia ďalej a vynorila sa nad hladinu. Nabrala som do pľúc poriadnu dávku kyslíka. Hneď na to aj jeho hlava vykukla spod vody. Pritiahol si ma k jeho telu a držal ma tak hodnú chvíľu. Pochopil, že na to musím mať nejaký dôvod, že mu to nepoviem a rešpektoval to. Vyliezli sme z vody a obliekli sa. V tichosti sme išli do hotela a v tichosti sa niesol celý zvyšok večera až kým sme sa nepobrali spať.