Nová časť... Užite si ju :) Love u
Sedeli sme už v lietadle nad oceánom a mierili do chladnejšieho Portlandu. Stále som sa k nemu tisla a objímala jeho ruku. Dosť často mi zaletel pohľad na môj nový prsteň, ktorý mi kúpil a jemne som sa pousmiala. Bolelo ma celé telo a najmä tam dole.
„Ako sa cítiš?" šepne akoby mi čítal myšlienky.
„Bolí ma to stále." Po mojich slovách si ma pritiahne na svoje kolená. Viem že sa to v lietadle nesmie, no neprotestovala som. Pokojne som sa uvelebila na jeho hrudi a privrela oči. Jemne ma hladil po chrbtici a potom mi kreslil dookola srdiečko. Dával mi jemne bozky do vlasoch a ani ho nezaujímalo ako sa tvári ten vedľa nás. Vedľa neho totiž sedel jeden postarší pán. Aj mne bol však ukradnutý. Ak by vedel čo sme si prežili pochopil by to. Privrela som oči a upokojila sa až natoľko, že som zaspala.
„Srdiečko, vstávaj," šepol mi zrazu do ucha. Stále som bola na ňom pritisnutá. Zamrkám očami a porozhliadnem sa okolo. Natočím sa a vidím cez okienko že práve pristávame. Dylan ma pevne drží aby som sa nevyvrátila.
Z točiaceho sa pásu sme vzali našu batožinu. Odkedy sme odišli z Hawaja držali sme sa za ruku. Akoby ma chránil. Bolo to príjemné to cítiť. Ťahali sme kufre za sebou po letiskovej hale. Vyšli sme von tento raz nás nezalialo zlatisté slnko ale husté sivé oblaky na oblohe. Už dávno nepršalo. Vezmeme si taxík a nadiktujeme jeho ulicu. Prišli sme sem síce autom, no Dylan poprosil Jacoba aby poň potom prišiel. A teda jeho Land rover bol odparkovaný pekne pri jeho bývaní. Dylan zaplatil vodičovi a pomohol mi vystúpiť. Vytiahol kufre a vyniesli sme ich dnu. Jacob tu nebol a preto som si vydýchla. Kto vie kde sa flákal. Dylan ma usadil na gauč a naše veci zaniesol do izby. Keď prišiel v tichosti si ku mne prisadol. Moje nohy si položil na jeho stehná a začal mi jemne masírovať chodidlá. Vydýchla som úľavou. Teraz kým tu nie je Jack využijem situáciu, kým je to ešte čerstvé a ja mu nespôsobím zbytočne dve bolesti po sebe ale jednu veľkú v tom istom momente.
„Mal by si niečo vedieť," ozvem sa a on sa na mňa pozrie. Pohľadom ma vyzýva aby som pokračovala. „Pamätáš sa čo som vravela o tvojom bratovi? Poznali sme sa od strednej. Keď som nastúpila na školu, bol tam jeden štvrták, s ktorým som išla na jedno rande a on mi vzal panenstvo hrozným spôsobom. Pamätáš sa na to ako som ti to vravela, však?" Prikývol a vyvaľoval na mňa oči. Asi mu to pomaly dochádzalo. „Volal sa Brad."
Dylan v momente prestane dýchať. Nehýbe sa iba na mňa hľadí a tak som pokračovala: „Nevedela som jeho priezvisko. Ani mi ho nestihol povedať. Vedela som len jeho meno a preto som si nedala do spojitosti tie veci keď som ťa uvidela. Veľmi sa nepodobáte a tak som to neriešila. Keď som však v tvojom bratovi spoznala toho násilníka, povedala som si že to musíš vedieť. Čo by to bol za vzťah ak by sme žili v klamstve? Vtedy som ti to však ešte na nos vešať nechcela keďže náš vzťah nebol až tak vážny, no teraz je to iné a najmä po tom čo sa stalo dnes. Celú dovolenku ma trápilo to, ako ti to všetko poviem. Preto som sa bola taká smutná, no chcela som to odložiť až na doma aby si sa netrápil už na Hawaji. Dylan, mal by si pochopiť jedno. Ak ostanem s tebou, budeš si musieť vybrať. Či ja alebo tvoji rodičia a Brad, lebo ja s ním nebudem už ani minútu z môjho života. No ja ťa milujem a nechcem aby si stál pred takým ťažkým rozhodnutím, a preto som vybrala za teba.... Prosím neber to tak, že ja od teba odísť chcem, no inak to nepôjde. Oni sú tvoja rodina a tým, že Brad býva u tvojich rodičov nebudeme ich môcť ísť ani navštíviť a tak bude lepšie ak ostaneš s nimi," hlas sa mi tu zlomil a ja som bojovala so slzami. Dylan sa však za ne nehanbil. Tiekli mu z očí a záporne krútil hlavou.
„Nie, Rebeca, prosím..."
„Prepáč, no ja nemôžem."
„Presťahujeme sa. Budeme žiť iba my a zabudneme na nich...."
„Dylan prestaň... Oni sú tvoji rodičia a plus nič nezrobili. Už jeden ich syn je debil, netreba aby prišli kvôli mne aj o druhého a ešte jedna vec. Ja by som sa pred nimi nedokázala tváriť, že sa nič nestalo a že je všetko v poriadku."
„Rebeca, prosím, nechoď preč. Si môj život."
Srdce sa mi pri tých slovách lámalo. „Aj ty môj," pohladila som ho po líci a pobozkala. Nemá to zmysel ďalej naťahovať. Nepustil by ma a nikde by sme sa nedostali. Stisnem mu ruku a postavím sa z gauča. Prejdem do spálne a otvorím skriňu. Mám tu pár tričiek a tak si ich hodím ku ostatným veciam do kufra. Zavriem jeho šatník, vytiahnem rúčku mojej batožiny a odídem na chodbu. Pozriem sa na Dylana, ktorý plače na gauči. To už nevydržím a aj ja sa rozplačem. Musím rýchlo vypadnúť, inak to nedokážem a bude to len horšie. Obula som si topánky čo mi so zaslzenými očami išlo ťažšie ale nakoniec sa to podarilo. „Zlatko, prosím...." započujem ako zavzlyká. Stojí blízko pri mne a pozerá na mňa z jeho výšky.
„Prepáč, no nemôžem ti dovoliť aby si si vyberal. Sú tvoja rodina."
„Nejako to vyriešime. Len prosím, nerob mi to."
Načiahnem sa rukou po jeho krku a pritisnem si ho k vášnivému bozku. Bozky mi opätuje ako o život. Keď sa odtiahnem pozriem sa iba do zeme. „Milujem ťa." To je posledné čo mu poviem. Otvorím dvere a tesne pred tým než stihne niečo povedať ich zavriem. Rýchlo kráčam chodníkom a zároveň si vytáčam taxík aby po mňa prišiel ku blízkej kaviarni. Uvedomujem si že musím vyzerať hrozne a zničene, no to je ešte nič ako sa cítim vo vnútri. Už len týždeň prázdnin a bude škola. Neviem ako to zvládnem, no nejako budem musieť.
Hodila som kufor do izby a frustrovane doň kopla. Chcela som sa otočiť a ísť za ním. Utíšiť nás obidvoch a byť opäť pár, no ta sa nestane. Tresla som dverami. Na internáte bolo iba pár ľudí, keďže všetci boli buď pri rodinách alebo proste mimo mesta na prázdninách. Posadila som sa na posteľ a chytila do rúk vankúš. Pritisla som si ho k bruchu a pozerala sa do bielej steny oproti mne. Spodná pera sa mi roztriasla a ja som začala plakať tak ako som už dávno neplakala. Celé telo mi otriasali vzlyky, triasla som sa a oči mi po pár minútach sústavného plaču opuchli a začali štípať a rezať. Plakala som pár hodín, čo som si ani nemyslela že by to bolo možné ale keď to sa nedalo zastaviť. Srdce som mala dopraskané akoby ho niekto zo mňa vybral, pomlel ho a vložil mi ho naspäť. Bola som taká prázdna. Zdalo sa mi akoby som odrazu nemala nič. Ako tak môžem jestvovať?
Od únavy som nakoniec pri západe slnka zaspala.
YOU ARE READING
Láska a iné starosti ✔️
RomanceDylan a Rebeca sa spoznajú na vysokej škole. Z ich rýchlo vybudovaného kamarátstva sa vyvinie láska a oni padnú do vzťahu plného vášne a romantiky. V dokonalej romanci im ale bránia problémy, ktoré sa pripletú do cesty. Rebeca ma za sebou nepríjemnú...