Láska a iné starosti ✔️

57. časť

Za tých 71 Votes na minulej časti... Ja už naozaj, no naozaj neviem ako poďakovať. Ste skvelí, posúvate túto poviedku stále vyššie a vyššie. Pred páru dňami sme boli #1 in romance. Chcem sa vám aj moc odvďačiť za komentáre. Vaše milé slová mi vykúzlia taký úsmev :) ďakujem naozaj. Ako odmenu, máte novú časť už dnes. Pôvodne mala byť až zajtra alebo v stredu.
Love u ♥

Sedela som v čakárni a sledovala dvere, kde sa pred chvíľou chirurgovia zatiahli aj s ním. Dylanova operácia trvá už hodinu a ja som nervóznejšia a nervóznejšia. Mrkla som na hodinky na stene. 9:30 večer. Konečne sa otvorili dvere a vyšli dve sestričky tlačiac lehátko po chodbe smerom ku mne až zabočili a išli ďalej. Vyskočila som na nohy a utekala za nimi. Dylan ležal na matraci a v ústach mal nejakú trubicu aby mohol asi lepšie dýchať. Kráčala som za nimi ako poslušný psík až do nejakej izby. Pritlačili ho k stene a vytiahli mu tú trubicu z úst. Pripojili mu infúziu a odišli z izby. Podišla som páru krokmi k nemu a celého si ho prezrela. Zlomenú nohu mal v sadre. O necelú minútu sa vrátila sestrička a prekvapene na mňa zazrela.

„Ste rodina?" opýtala sa nepríjemne.

„Som jeho priateľka," dúfala som že to bude stačiť aby ma tu nechala. Prikývla a podala mi perinu aj vankúš na jednej kôpke.

„Mal by sa zobudiť o pár hodín. Bude v poriadku," to bolo posledné čo povedala a zatvorila za sebou dvere. Nadvihla som Dylanovu strapatú hlavu a položila podeň vankúš. Prikryla som ho perinou a horný okraj zahla aby mu vytŕčala hlava a nemal ten lem až po bradu. Pobozkala som ho na čelo a išla sa usadiť do kresla pri stene. Všade bola tma, no trafila som bez problémov, lebo cez okienko na dverách sa sem predieralo svetlo z chodby. Usadila som sa do kresla a nohy si vytiahla hore. Schúlila som sa do klbka a konečne zaspala.

* * *

„Rebeca?" započula som hlas môjmu srdcu najmilší. Taký sladký a príjemný ako pohladenie. Možno sa mi to snívalo že ma volal, predsa len... bol preč. „Beca," prehovoril ešte raz. Jemne to so mnou myklo. Zacítila som na chrbte tvrdú opierku kresla a pomrvila sa. Rozlepila som oči a porozhliadla sa po izbe. Všetko zo včerajšej noci sa mi opäť v pamäti obnovilo. Pozrela som sa na Dylanovo telo. Perinou bol prikrytý iba po boky a zranenú nohu mal vyloženú na nej. Pousmiala som sa naň a pretrela si oči.

„Už si hore?"

Poslušne prikývol a ja som sa nad tým potichu zasmiala. Bolo na ňom vidno že je nad mieru spokojný, ktovie z čoho to je. Postavila som sa z kresla a prešla k nemu. Pohladila som ho po neposlušných vlasoch a potom sa pozrela na hodinky na stene. Bolo len päť hodín ráno. Dylan sa odrazu rukami nadvihol a posunul svoje telo na kraj postele a rukou pobúchal vedľa seba. Prekvapene som naň zazrela. Mala som si ľahnúť vedľa neho? Veď sa tam nevojdeme, čo ak spadne jeden z nás? V tom prípade by som to mala byť ja. Jemu už stačí ta zlomená noha.

Keď videl že nijako nereagujem, chytil mi ruky a potiahol so mnou ku posteli. Vyliezla som na ňu a vystrela si telo. Dylan na mňa chvíľu hľadel z hora a potom sa jeho ruka trocha posunula k môjmu boku, no tesne pred tým ako sa okolo mňa obmotala cukol sebou a jemne ju asi o päť centimetrov stiahol späť. Nadvihla som jedno obočie a tak isto aj jeden kútik úst. Natiahla som sa pre jeho ruku a pevne si ju obmotala okolo tela. Vedela som že to nemám robiť, lebo bolesť na srdci bude ešte horšia po týchto okamihoch, no ja som musela.

Dylan si po mojom geste vydýchol úľavou a pritiahol si ma k sebe. Zaboril mi hlavu do krku a nadýchol sa aby mohol cítiť moju vôňu.

„Chýbaš mi každý deň," zašepkal zrazu. Prižmúrila som silno oči aby mi nevytiekli po tých slovách slzy. Zacítila som ako zdvihol hlavu a jeho dva prsty nadvihli moju hlavu. Otvorila som oči a to dovolilo slzám aby sa vykotúľali.

„Aj ty mne," smrkla som. Pomaly sa ku mne priblížil a asi iba tri centimetre od mojich pier zastal. Chcel si byť istý že to môže urobiť, že ma môže pobozkať. Chytila som ho za hlavu a dali sme si tvrdý bozk. Z jedného bozku sa vykľulo dlhé bozkávanie. Ja som odlepila naše pery prvá a schúlila sa mu v náručí. Mala som chuť spať, oddať sa spánku a najlepšie bolo že to bolo v jeho náručí.

* * *

Zobudili ma hlasy a kroky. Potom sa ozvalo tiché buchnutie, najskôr dverí. Zažmurkala som a presvedčila sa že je Dylan pri mne. Tisol sa ku mne ako keby od našej blízkosti závisel jeho život a pokojne spal. Mal tvár ako anjel. Výraz mal kľudný a spokojný.

Moje myšlienky sa zastavili keď sa opäť ozvali mne dosť známe hlasy. Obrátila som sa a presvedčila sa že je to tak. Obidvaja na mňa upierali ich hrejivý zrak a milý úsmev darovali v tomto momente len mne. Ostala som prekvapene zazerať až potom som sa spamätala a buchla do Dylana.

„Dylan. Vstávaj."

Niečo nezrozumiteľné zamrmľal a potom otvoril unavené kukadlá. Jeho prvý pohľad daroval mne, no potom sa porozhliadol po izbe a zmrzol. Nervózne si odkašľal a stiahol zo mňa ruku. Postavila som sa z nemocničnej postele a nervózne pred sebou preplietala prstami.

„Počuli sme čo sa stalo, chlapče. Prišli sme ťa pozrieť, nechceli sme vás rušiť," ozval sa Frank a ospravedlňujúco sa na mňa pozrel.

„Nič sa nestalo. Nechám vás," precupkala som k dverám a stlačila kľučku nadol. Pred východom ma zastavil jeho hlas ako volá moje meno.

„Áno?" obrátila som sa. Všetci traja sa na mňa pozerali.

„Prídeš ešte, však?" spýtal sa s hlasom plným nádeje.

„Emmm, samozrejme len si zájdem na kávu," po týchto slovách som konečne opustila izbu. Z vreciek som vyhrabala nejaké drobé. Mala som asi na dve kávy, ale mne stačila jedna. Hodila som do automatu na veľkej chodbe mince a stroj sa rozhučal. Vypľul pohárik a začal doň púšťať kávu. Ostatné mince som si hodila späť do vrecka jeanov a čakala na svoj nápoj. Konečne sa automat upokojil a stíchol. Vytiahla som si odtiaľ pohárik a usrkla si z horúcej kávy. Pochodovala som hore dole a čakala. Pomaly som prešla k veľkému oknu na jednej stene a zapozerala sa na ulice v ráne. Pár ľudí sa náhlilo asi najskôr do práce. Dnes bola nedeľa a tak sme nemali školu, našťastie inak by som ju asi vynechala čo sa mi po tom týždni fakt nechcelo. Musela som toho určite veľa dobiehať.

Niekto sa mi zrazu dotkol pleca. Prekvapene som nadskočila a obrátila sa. Stála predo mnou Caren a jemne sa usmievala. Za ňou asi päť metrov ďalej stál Frank čakajúc na ňu.

„My už pôjdeme..."

„Dobre," pousmiala som sa.

„Ešte jedna vec. Dylan chce s tebou hovoriť, počúvaj ho pozorne, zlato," zastrčila mi prameň vlasov za ucho a spolu s jej manželom odišli po dlhej chodbe preč. Počúvať pozorne? Prečo? A o čom sa chce rozprávať? Moja zvedavosť ma hnala rýchlo do izby. Vošla som dnu a pribuchla opatrne dvere. Dylan sedel na posteli a hľadel von oknom. Odpila som si z kávy ešte veľký dúšok a položila to na malý stolík k časopisom. Dylan sa na mňa obrátil. Už sa netváril tak pokojne. Určite mi chce povedať niečo dôležité a ja som sa začala jemne triasť...