Láska a iné starosti ✔️

5.časť

Jacob sa dal opísať ako vychudnutý, prostý chlapec. Avšak pri našom zoznámení nevyzeral veľmi potešene. Dylan mi povedal, že to nemám brať osobne. Vraj, keď uvidí, že tu prídem znova, poľaví. Z toho som porozumela, že Jacob je ku mne skeptický preto, lebo sa mu predstavilo už nemálo Dylanovych dievčat a ani jedna nevydržala tak dlho, aby sa sem vrátila.

Zložila som kufrík na posteľ a rozzipsovala ho. Dylanov tím zápas vyhral. Bola som poriadne unavená z celého týždňa, a tak som bez odpovedí počúvala jeho nadšené trkotanie. Body som zavesila na vešiak do skrine. Do pyžama som sa prezliekla v kúpeľni. Radšej som zamkla, aby som z napätého vzťahu mňa a Jakea neurobila vzťah trápny. Keď som sa po hygiene vrátila do spálne, môj priateľ ešte stále sršal nesmiernou energiou.

O takmer dvadsaťštyri hodín neskôr som svoj zadok úspešne nasúkala do sukne. Vysoké opätky som nikdy nemala v láske. I dnes ma z nich chodidlá boleli. Nádejala som sa však, že večer bude tak príjemný, až na bolesť celkom zabudnem. Natiahla som si ešte obyčajný, teplý svetrík a odklopkala.

Dylana som našla ležať na posteli. Zamyslene sa díval na svetlý strop.

Odkašľala som si na upútanie jeho pozornosti. Zdvihol sa na lakťoch. Vyvalil oči, ale nepovedal nič. Pousmiala som sa. Vtedy zrýchlene zažmurkal a úplne si sadol: „T-to ideš takto?"

Úsmev mi zmrzol: „Je na tom niečo zlé?"

„Tvoje nohy," tresol. Potriasol hlavou, akoby sa spamätával: „Chcem povedať, sú dlhé a je ich vidno."

„Áno, Dylan, tak fungujú sukne," zasmiala som sa. „Nevymýšľaj a poď."

Postavil sa z matraca, no na nohy mi čučať neprestal. Bol zlatý a vtipné bolo, že to nehral. Naozaj bol z toho mimo. Z tranzu ho prebral až Jacob. Pochybovačne na neho hľadel, keď sme prechádzali okolo obývačky, kde práve pozeral televízor. Zrejme bol futbalovým fanúšikom.

„Človeče, pozor na tú slinu," podpichol.

Dylan naňho kamarátsky zazrel, avšak nereagoval. Z vešiaka zvesil kabát a pomohol mi sa obliecť. Nasadli sme spolu do auta a vyrazili do klubu Funny night.

Pred vchodom postával zvláštny pár. Chlapec sa predstavil ako Luke. Jeho frajerka menom Trisha bola oblečená tak výstredne, až som na moment zapochybovala, do akého podniku konkrétne máme namierené. Luke neodskočil ďaleko. On síce nevlastnil výstrih až po pupok, avšak jeho krikľavo zelený melír a olúpaný čierny lak na nechtoch kričali svoje.

Vybrali sme si box len druhý od dverí. Miestnosť nemala okná. Parket osvetľovali všetky farby dúhy, blikalo to tu a dunelo. Vzduch páchol dymom, alkoholom a potom nespočetného množstva tanečníkov.

Chlapci spolu odbehli po prvé kolo pitia a ja som osamela s Trishou. Hrabala sa v kabelke. Nakoniec vydolovala krabičku cigariet a zapaľovač s vyobrazenou tvárou Boba Marleyho. Jed si strčila medzi pery. Až teraz som si všimla, aké neprirodzene veľké ich má.

„Dáš si?" otvorený balíček obrátila mojim smerom.

„Nie, vďaka, ja nefajčím."

„Takže," zamrmlala pri zapaľovaní," ako dlho ste s Dylanom spolu?"

„Ehm... týždeň."

Vyznelo to úbohejšie, ako som čakala. Trisha sa na mňa zvláštne zahľadela a nahodila úsmev akoby vedela niečo, čo ja nie. Našťastie sa táto podivná debata utla príchodom našich partnerov.

Na stole predo mnou pristáli štyri nevysoké poháre s bronzovou tekutinou.

„Čo je to?"

„Whisky," odvetila Trisha tónom, ako keď sa mudrc rozpráva s idiotom.

Ja som prevrátila očami, ona do seba prevrátila obsah pohárika. Luke nezaostal a obaja sa potom hrnuli tancovať.

Dylan sa na mňa usmial a uchmatol predposledný nápoj. Po tekutine sa len tak zaprášilo.

„Do dna," povzbudzoval ma a podal mi posledný. Zastavila som dýchanie a s kyslou tvárou prehltla tú odpornosť.

Zatiahol ma na parket. Nepáčil sa mi spôsob Dylanovho tanca. Ruky mal na miestach, kde som ho dodnes nepustila ani pri bozkávaní sa. Nepozeral sa mi do očí. Mal ich buď zatvorené, alebo po mne opĺzlo kĺzali. Dlho som to nevydržala a vytrhla sa mu z náručia.

„Kúpim si vodu," vyhovorila som sa.

Postavila som sa k baru. Nohy ma boleli. Bohužiaľ, všetky stoličky boli obsadené. Čakala som, aby sa barman trocha vysporiadal s návalom a až tak ho poprosila o minerálku. Podal mi ju takmer okamžite. Studená voda s bublinkami mi príjemne pohladila hrdlo.

„Taká kočka a nikoho tu nemá?" ozvalo sa mi pri uchu.

Striaslo ma. Zagánila som na mladíka a ponechala ho bez odpovede.

„Volám sa Nicolas."

„Volám sa Rebeca a som tu s Dylanom, mojím priateľom. Prac sa."

„Ú, drzá."

Pretočila som očami a rozhodla sa odísť. V polovici cesty k nášmu boxu ma zastavil pevný stisk na zápästí. Šokovaná som zistila, že sa jedná o Nicolasa. Začala mnou prúdiť panika. Toto sa mohlo kedykoľvek hocijak zvrtnúť. Mľaskol jazykom o podnebie a precedil pomedzi zuby: „Ešte sme si nezatancovali."

„Ani si nezatancujete," Dylanove dlane mi dopadli na plecia. Uvoľnila som sa a vydýchla. Jeho dotyk ma upokojil. „Padaj."

Oslovený našťastie poslúchol a zmizol. Na Dylanovu otázku, či som v poriadku som odpovedala prikývnutím.

Pri stole nás čakalo zas iné divadlo. Niečo medzi striptérskou šou a pornom. Dívala som sa ako Luke zašiel rukou pod Trishino tričko a bez okolkov jej prešiel prstom po bradavke. Trisha bez zábran zavzdychala. Hanbila som sa ako pes. Dylan so mnou neprehovoril slova. Nechcela som, no nedalo sa ich nepozorovať. Domov som sa vypýtala, keď sa Trisha posadila svojmu priateľovi do lona a pohybmi ho začala dráždiť. Po príchode z baru nastala hádka: „Nehraj sa na hlupáka, Dylan!"

„Stále nechápem, čo na tom bolo také strašné!"

Z kuchyne sa ozval Jacob: „Nekričte na celý dom!"

„Nebudem ti to odôvodňovať," Jacobovu prosbu som statočne ignorovala, „máš snáď dostatok rozumu na to, aby si to pochopil i bez mojej pomoci!"

„Rebeca, upokoj sa," Jake tentoraz zamieril priamo ku mne.

„Ak ti vadilo, že sa Trisha a Luke na seba lepili..." pokračoval Dylan.

Prerušila som ho: „Vieš čo? Vieš... čo? Ach!"

„Beca," snažil sa ma zastaviť. Šikovne som sa vyhla natiahnutej paži a nahnevane odpochodovala do spálne. Tresla som dverami a bruchom sa hodila na posteľ. Z chodidiel som konečne skopla topánky. S buchotom dopadli na dlážku.

Minúty prešli, keď sa konečne ozvalo klopanie.

„Daj mi pokoj, Dylan."

„Vysvetlime si to."
Ticho vzal ako súhlas.

Matrac sa pod jeho váhou prepadol.

„Mrzí ma, že si sa cítila nepríjemne."

„Viac, ako nepríjemne. Takmer si to rozdali priamo pred nami!"

„Takmer," v hlase som mu počula potláčaný smiech nad mojou pobúrenosťou.

Zasmiala som sa. Akosi som sa nedokázala naďalej hnevať. Naozaj sme sa hádali pre takú malichernosť?

O chvíľu sme si padli do náručia a samou únavou zaspali.