Láska a iné starosti ✔️

15. časť

Ďakujem za úžasné komentáre, ak chcete napíšte si a ja niekomu darujem časť. Užite si pätnástku a zanechajte prosím Vote a Komentár :*
Love u

Dylan mi už nevolal. V nedeľu som ostala celý deň v posteli, bála som sa vínsť pred budovu aby tam znova nestál. Namiesto toho som sa celý deň učila ako nejaká bifľoška.

Do školy som v pondelok prišla nevyspatá, podráždená a smutná zároveň.

„Asi mal ten tvoj blbý pocit pravdu, stalo sa niečo zlé,“ povedala Cara pri skrinke.

„Nechcem sa o tom zhovárať.“

„Chápem, prepáč.“ Celý zvyšok prestávky sme mlčali. V učebni sme si sadli úplne dozadu. Obidve sme boli ticho, to bolo to najlepšie čo sme mohli urobiť. Zahľadela som sa na učivo, čo sme mali na dnes. Vedľa mňa si niekto prisadol. Obrátila som hlavu s miernym úsmevom, lebo som si myslela že je to Josh, Ryan alebo Sel, no bol to Dylan a preto mi úsmev klesol.

„Vypadni,“ zdôraznila som to jediné slovo. Cítila som na chrbte Carin zvedavý pohľad ale neobrátila som sa.

„Chcem sa s tebou iba porozprávať.“

Vzdychla som si. Uvedomila som si totiž že sa tomu nemôžem vyhýbať, aj tak by si ma niekde našiel a vkuse by to odo mňa chcel.

„Tak začni.“

„Neviem čo sa stalo ale ako som zišiel dole už si tam nebola. Išiel som za Ryanom a on ma poslal za Carou, lebo nevedel kde si. Ani Cara to nevedela a tak som išiel za Joshom, zatiaľ ma všetci nasledovali. Potom som sa dozvedel že si ma išla hľadať, nechápal som prečo a neskôr som sa od kamarátky dozvedel že ťa videla ako odchádzaš z domu a už si sa nevrátila, vyzerala si nahnevane a ja doteraz neviem z čoho. Prisahám že ak mi to povieš, zrobím všetko aby si mi odpustila pretože ťa milujem.“

„Takže ty si nespomínaš čo si zrobil? Nemôžeš to ničím odčiniť. Ako veľmi si ma miloval keď si to robil? Ani si na mňa nepomyslel. Si obyčajný sukničkár!“ postavila som sa od stola a odišla o tri rady nižšie. Po chvíli za mnou prišla Cara. Deň už ubiehal v pokoji. Na obede si k nám po dlhom čase prisadla Amy, pretože sa Dylan vzdialil medzi futbalistov a basketbalistov o dva stoly ďalej. Amy nám vyrozprávala všetko čo za ten mesiac zažila, všetci ju počúvali, smiali sa len ja som sa pozerala na šalát predo mnou. Ani neviem prečo ale niekedy som zdvihla hlavu a narýchlo som sa pozrela na Dylana, síce som bola nahnevaná ale stále zvedavá. Keď som tam pohľadom zablúdila, našiel môj a aj on a zmeravel. Pozeral sa na mňa a ja naňho. Sklopila som zrak, prišlo mi to strašne trápne. Už som sa tam nepozrela.

„Ahoj Beca,“ ozvalo sa vedľa mňa. Pozrela som sa dohora. Vedľa mňa stál chalan, Peter, mal falošné okuliare, blond vlasy nagelované do hora, slabo modré oči si ma prezerali a jeho jemne vypracované ruky zvierali pútko ruksaka na jeho pleci. Červeno-modrá košeľa mi vbila do očí, lebo prvé dva gombíky mal odopnuté a čierne jeany mu strašne sekli. Nevedela som ho prestať premeriavať. Nervózne si prehrabol vlasy a roztrapatil ich. Od vedľajšieho stola si prisunul stoličku a usadil sa na ňu.

„Počul som že si voľná. Mrzí ma že si sa so Sillerom rozišla,“ poznamenal. Zamračila som sa lebo som vedela že mu to nie je ľúto.

„Prepáč, nechcel som ťa dotknúť. Napadlo ma, nešla by si v piatok von? Len tak niekde na večeru.“

Chcel som zakričať: nie, ale nedalo sa to. Pomyslela som si že sa aspoň odreagujem a tak som pomaly prikývla.

„Dobre, si na internáte však?“

Znova som prikývla, nechcela som niečo hovoriť inak by som si možno protirečila v tom či s ním pôjdem.

„Fajn, vyzdvihnem ťa o siedmej. Ahoj,“ vzal mi ruku a pobozkal ju, potom odkráčal z jedálne. Obrátila som sa späť k stolu a znova jedla ako keby sa nič nestalo.

„Takže v piatok máš rande? Aspoň zabudneš na toho chumaja.“

Mykla som plecami, lebo som vedela že ´ten chumaj´ ma pozoruje. Odniesla som tácku a vyšla vonku. Kým sme sedeli za stolmi a jedli obloha sa zatiahla.

„Beca!“ započula som hlas a rýchle kroky. Obrátila som sa ale uvedomila som si že som zrobila chybu. Dylan sa ku mne neskutočne rýchlo blížil.

„Čo zasa chceš?“

„Povedz čo som spravil.“

„Vieš to veľmi dobre.“

Začal nahlas dýchať ako keby sa chcel pred niečím ovládnuť. Schytil ma za hlavu a pritiahol ma k sebe. Začal ma nenásytne bozkávať. Jednou rukou ma tlačil k sebe, druhou tlačil moju hlavu aby som sa neodtrhla. Nechcela som mu bozky opätovať ale telo neposlúchalo. Uvoľnila som sa a a pootvorila ústa. Začal ma ešte vášnivejšie bozkávať. Preboha! Čo to robím? Silno som ho od seba odstrčila. Jeho provokatívny úškrn ma naštval ale prednosť dostal smútok. Smútok že ma podviedol, že ma nechal v štichu a že som sa teraz nevedela premôcť.

„Stále ťa milujem.“

„Daj mi pokoj,“ začala som plakať.

Od prekvapenia ostal mimo. Rozbehla som sa do intráku aby sa na mňa ďalej nemohol pozerať.

„Čo sa dopekla stalo?“ zatiahla Cara.

„To Dylan, pred školou ma zastavil a začal ma bozkávať. Na chvíľu som zabudla na to čo mi urobil a opätovala som mu to, no uvedomila som sa a odtiahla sa. Ja už neviem čo mám robiť nechcem ho už ani vidieť, ani sa s ním rozprávať, chcem aby sa ten posledný mesiac nestal, na všetko zabudnúť a najmä na neho.“

Sadla som si s plačom ma posteľ, pokrčila kolená a vložila som si medzi ne hlavu. Cara si prisadla ku mne.

„Vydrž to. Časom zabudneš,“ pousmiala sa a hladila ma po chrbte.

 * * *

V posteli som prvú noc neplakala, lebo som prestala iba pred chvíľou po slušných dvoch hodinách. Ležala som na chrbte, prikrytá perinou až po hruď a hľadela som von oknom. Nenávidím ho preto čo urobil a tvári sa akoby o ničom nevedel. Jeho sako mi bolo jasným dôkazom, hocikedy keď som sa snažila pomyslieť že to možno nebol ani on. Bol to on a tá čiernovláska. Sklopila som viečka a len veľmi sťažka som zaspala.