Láska a iné starosti ✔️

2. časť

Prednášky profesorky Freenovej boli zbytočne nudné a dlhé. Moja spolusediaca, neviem jej prísť na meno, pod lavicou ukrývala mobil a hrala akúsi hlúpu hru s kockami. Pre ofinu a husté vlny som jej ani len nedovidela do tváre. 

Vzdychla som si a mrkla na hodiny nad tabuľou. Ostávalo tridsať minút rovných. 

Zrazu sa otvorili dvere učebne a dnu nazrela strapatá, čierna hlava. Prekvapene som zamrkala. 

„Prepáčte, že meškám," prevravel Dylan a očami hľadal prázdne miesta na sedenie. 

„Už ste sa vôbec nemuseli unúvať, pán Siller," odvrkla mu prednášajúca.

„Pre vás, pani profesorka," prehlásil posmešne a pobral sa si sadnúť. Zrakom na mne na moment spočinul a žmurkol.

Po skončení výkladu som si pobalila veci a medzi poslednými sa vyšuchtala von z miestnosti. Pohľad som mala prilepený na podlahe, a tak ma ruka na ramene vystrašila. Dylan ma zjavne čakal na chodbe s úmyslom si ma odchytiť. 

„Spomínaš na našu dohodu?"

„Áno, nebola som predsa opitá."

„V tom prípade ťa pozývam na náš dnešný zápas," úprimne sa usmial.

Chvíľu som dumala, no nakoniec kývla. Spokojný odbehol. 

Deň sa vliekol ako už dávno nie. Nad mestom sa zoskupilo niekoľko ozrutných sivých mračien a zdalo sa, že bude snežiť. 

Na obede som sedela sama. Rýchlo som do seba nahádzala nedovarenú ryžu a kúsok kuracieho. Po návrate na internát som Caru našla sedieť za malým písacím stolíkom. Lámala si hlavu nad učivom. Otvorila som skriňu a prezerala si všetko moje oblečenie. Vytiahla som odtiaľ čierne rifle, sveter rovnakej farby a zatresla dvierka. O piatej začínal zápas. Samozrejme, som tam potrebovala byť o niečo skôr a už teraz hodinky ukazovali štyri minúty po šestnástej. Rýchlosťou blesku som si vyzliekla pôvodné oblečenie a natiahla čisté. 

„Kam sa zberáš?" obrátila sa na mňa kamarátka podozrievavo. 

„Na basketbal." 

„Odkedy ty chodíš na zápasy?" 

„Prijala som pozvanie," odvetila som súkajúc sa do nohavíc.

Jej tvár sa rozžiarila: „Ale, ale... Kto je to?"

„Nepoviem."

Zo zeme som schmatla malú kabelku a nahádzala do nej všetky potrebnosti. 

„To nemyslíš vážne, však?" odula spodnú peru. 

„Musím utekať, porozprávame sa o tom inokedy." 

Kabát som mala zapnutý až po krk. Pomaly sa stmievalo, lampy na uliciach sa rozsvecovali. Dul studený vietor a nepríjemne prenikal až do špiku kostí. Uvítala som teplo športovej haly. Trvalo mi pár minút kým som trafila správny vchod. Jeden bol zamknutý, asi sa otváral iba počas veľkých zápasov. Sedačiek bolo obsadených málo. Uchmatla som si miesto oddelené dvoma prázdnymi od dvoch dievčat. Poznala som ich zo školy. Z neznámeho dôvodu sa bláznivo chichotali. Mykla som plecami, rozopla si bundu a zložila veci vedľa seba. 

Zápas sa začal na minútu presne. Z jednej strany telocvične vybehol náš tím a z druhej hostia. Uvoľnené hádzanie na kôš slúžilo ako rozcvička. Následne sa tím pobral za trénerom pri lavičke a on vysvetlil stratégiu. 

Po polčase nasledovala pauza. Viedli sme o jedenásť bodov, čo bolo skvelé. Hráči dychčali a pot sa z nich lial. Dylan dobehol za ostatnými, napil sa a pri utieraní spotenej tváre do dresu odhalil vyšportované brucho. Mojej pozornosti neušlo, že dievčatá od vedľa si stisli prsty. Pobavene som vyvrátila oči. Sama som si ale musela priznať, že oči mi nepadli na nikoho iného a zjavne si všimol aj on mňa. Drobunko sa pousmial a zamával. Odkývala som.