Láska a iné starosti ✔️

3. časť

Ako som otvorila oči, naskytol sa mi pohľad pre bohov. Strapatý, čiernovlasý chlapec s krásne stavaným telom vynímajúcim sa pod obyčajným tričkom a s jemne pootvorenými ústami. Bol tak sladký, až som tomu nechápala. Srdce sa mi rozbúchalo.

Prisunula som sa k nemu bližšie a začala s bozkami na čeľusti a pomaly postupovala po celej tvári. Pomrvil sa, zamrnčal: „Už zvonil budík?"

„Ešte nie."

Rozlepil viečka a s úsmevom sa na mňa pozrel: „Toto je ozaj krásne ráno." 

Bruškami prstov som ho hladila po líci: „To veru je." 

Ani šibalský pohľad, aký zrazu mal ma nepripravil na náhly útok. Začal ma štekliť a to ma rozosmialo. Medzitým mi vtískal bozky kamkoľvek sa podarilo a rehotal sa so mnou. Budík sme nechali zvoniť hodnú chvíľu. 

Pás zapadol dovnútra akurát vtedy, ako Dylan otvoril svoje dvere na Land Roveri. On dnes hodiny nemal, ale milo sa podujal, že ma zvezie. Poprosila som ho o láskavosť, aby sme vzali i Caru. Ráno ju čakal test. Aspoň po zahliadnutí Dylana od toľkého prekvapenia zabudne na stres. 

Napísala som teda kamarátke krátku správu, aby čakala pred vchodom do internátu a vzala so sebou aj moju tašku s notebookom. Odložila som telefón do vrecka a vzdychla. Dlane sa mi potili. Nervózne som ich utierala do riflí. Ľavačku mi zrazu stisli pevné prsty. 

„V poriadku?" 

„Mám strach ako zareaguje... ako všetci zareagujú," priznala som. 

„Žijeme si vlastné životy a môžeme sa rozhodovať ako sa nám páči. Ak my budeme šťastí, ostatných si k telu nemusíme brať," upokojoval ma.   

Bola to pravda. Prikývla som a usmiala sa na neho. 

Dievčina s okuliarmi a plnšími bokmi stála na chodníku a netvárila sa dvakrát nadšene. Keď sme parkovali, unudene zrakom spočinula na čiernom aute. Hneď, ako som vystúpila z dverí, nasledovalo nasledovné: vyvalenie očí, nechápavé zívanie, hnev po spozorovaní šoféra a rýchle vyštartovanie mojím smerom. Priznám sa, trhlo mnou. 

„To myslíš vážne, Rebeca?! Tak s týmto tu si strávila noc?! Áno?!"

„Prosím?" ozval sa Dylan dotknuto a zabudol na zapaľovanie cigarety. 

„Upokoj sa..." snažila som sa prehovoriť pokojným hlasom, ale prerušila ma. 

„Vieš veľmi dobre ako sa s ním veci majú. Zopárkrát sa s tebou vyspí a pošle ťa kadeľahšie."

Znechutila ma: „Cara, nepoznáš ho." 

„A ty hádam áno?!"

„Rozhodne lepšie ako ty," odvrkla som. 

„Samozrejme," ruky si prekrížila na prsiach. 

„Ľudia o ňom rozprávajú veci, ktoré nie sú pravda. Nastúp do auta a skús ho spoznať sama, urob si vlastný názor," vyzvala som ubolene. 

Mlčala. Stiahla si z ramena moju tašku a podala mi ju. Zaškúlila na Dylana a zatresla za sebou dvere na automobile. Ospravedlňujúco som sa na neho pozrela. Upokojil ma milým úsmevom.
Cesta prebiehala v tichosti. Mala som pocit akoby som sa nachádzala medzi dvoma ťažkými balvanmi, zatiaľ, čo každý na mňa tlačil vlastnou silou. Snažila som sa myslieť na všetko možné, len aby som nevnímala tú atmosféru. 

Po vystúpení ku mne Dylan podišiel, pohladil ma po líci a vtisol mi bozk na čelo. Od úľavy, akú mi ten drobný čin poskytol som zatvorila oči. Cara bez čakania vpochodovala do areálu. 

S Dylanom sme sa dohodli, že mu napíšem správu pred poslednou hodinou. Príde za mnou, skočíme si na obed a krátkou prechádzkou ma odprevadí na internát, aby som sa mohla učiť.
Behom psychológie si ku mne prisadol Josh. Snažil sa o nadviazanie debaty, ale mal smolu. Príliš ma zaujala téma o testoch, aké lekári dávajú deťom na odhadnutie ich povahy. 

Po skončení hodiny to skúsil opäť: „Vraj si včera bola na zápase."

„Áno, odkiaľ to máš?"

„Spomínalo to zopár chalanov. Ty máš niečo so Sillerom?"

Moju odpoveď prerušil mužský hlas: „Čo so mnou?"

Obzrela som sa opačným smerom a stretla sa s hruďou odetou do sivého trička a čiernej bundy. Pousmiala som sa a zrazu sme obaja hľadeli na Josha s triumfom v očiach. Neodváži si povedať nič zlé počas jeho prítomnosti. 

„Nič," zamrmlal a vybral sa preč. 

Vycerila som na Dylana rad bielych zubov. Dal mi pusu do vlasov, no stále škúlil na odchádzajúceho Josha. 

„Hej, čo je?"

„Kto vie, kam by to smerovalo."

„Už sa to nedozvieme a on nie je zlý chlapec. Istotne bol len zvedavý," presviedčala som ho. Sama som tomu ale neverila. Poznám Josha a je mi jasné, že on si servítku pred ústa nedáva. City okolia nezraňuje úmyselne, no niekedy sa mu to podarí.

Prikývol, hľadiac mi do očí sa na mňa usmial a spolu bok po boku sme odkráčali do jedálne. Nebolo tam veľa ľudí. Pri jednom stole sedela sama Cara. Vzali sme si jedlo na táckach a prisadli si. 

„Ako dopadol test?"

„Niečo by som mala mať správne, ale bude to asi len na polovicu bodov," vzdychla. Vidličkou ďobala do zemiaku. 

„Semester iba začal. To dobehneš ľavou zadnou," ubezpečila som ju. Zrazu mi jeden malý zemiačik zastal v krku. Začala som sa drhnúť. Hrdlo ma bolelo a kúsok prílohy sa nechcel ani za nič posunúť dolu. Dylan sa vystrašil a Cara ma rukou tresla po chrbte. Pomohlo.

„Donesiem ti vodu," oznámil môj nový priateľ a rýchlo odbehol.

„Ďakujem," poďakovala som kamarátke za záchranu. 

„Čaute, babenky."

Ku stolu zavítali Ryan, Josh, ktorý na mňa zvláštne pozeral a... Amy. Doriti. 

Sebavedomo na nás žmurkla a usadila sa na miesto oproti mne, teda to obsadené. Ona o tom však nemala páru a rovnako ju nemal nikto z nich. Bolo mi jasné, že akonáhle sa Dylan zjaví, vybuchne a bude na mňa poriadne nabrúsená. Nervózna som uvažovala, ako ju pripraviť na to, že jej ex-priateľ je teraz môj priateľ a onedlho sa dostaví. Neskoro.

„Tu máš vodu. Prepáč za omeškanie, bola tam rada," sklenený pohár mi položil na tácku. 

Ryan s Amy reagovali najprv rovnako. Oči im skoro vyleteli z jamôk a zabudli dýchať. Neskôr sa Amy spamätala, fľochla na mňa, vzala si obed a s nenávisťou na celý svet sa odobrala k susednému stolu medzi neznáme dievčatá. Bolo mi jej úprimne ľúto, no nemohla som ísť za ňou.

Dylan si uchmatol svoje miesto a načiahol pažu k Ryanovi: „Ahoj, som Dylan."

„Viem, kto si," zamrmlal, no ruku mu nepodal. Josh to celé pozoroval. 

Počas jedenia ostalo trápne ticho. Posnažila som sa to do seba rýchlo nahádzať a čo najskôr opustiť tú prekliatu jedáleň. Dylan mal zjavne totožné plány. 

„Počkám ťa pred budovou. Idem si ešte zapáliť," zašepkal mi do ucha. On svoje zvyšky už odniesol, ja som dojedala. Prikývla som. Nikto od stola neprehovoril slovka, kým som sa nepobrala tiež. Pred jedálňou na mňa však čakalo prekvapenie. 

Bola tam Amy. Zoči voči Dylanovi kričala a prskala. Ľudia sa zhúkli okolo, zvedaví na šou. Kým ju takmer rozdrapilo, Dylan iba občas mykol plecami a odpovedal, zdá sa, jednoslovne. Určite práve to jej ešte dodalo palivo a zrazu vyletela ruka. Šokovane som zhíkla. Prekvapenie ale rýchlo vystriedal hnev. Zbehla som dolu schodmi mieriac priamo medzi nich. Dylan ma spozoroval a ako strela mi vybehol naproti. Schytil ma okolo pásu a zadržal pred útokom na plavovlásku. 

„To nič nie je, upokoj sa," povedal potichu. 

Videla som priamo ma Amy. Po lícach jej stekali slzy. Dylan mal na oplátku jedno zo svojich celé červené. Rozbehla sa nevedno kam, chrbát kamarátky sa mi vzďaľoval tak rýchlo, ako aj samotné kamarátstvo. 

„Poď, odprevadím ťa," navrhol.