Láska a iné starosti ✔️

30.časť

Ďakujem za ohlasy na minulej časti. Užite si už neuveriteľnú tridsiatku :3 Love u

Doma to žilo. Rodičia boli na záhrade lebo nemohli vystáť Emily, Sandru a jej kamarátky. Boli rozvalené v obývačke. Tri na gauči, dve na koberci a jedna v kresle a žvanili.

„Sme doma!“ zahlásila som. Obidvaja sme sa vyzuli. Mala som pocit že hlasná hudba znie z každej strany. Prešla som do obývačky a Dylan ma nasledoval. Oprel sa o zárubňu a čakal čo budem robiť. Neodpustil si úsmev.

“Dajte to prosím tichšie. Nepočujeme jeden druhého,“ ukázala som smerom naňho a všetky dievčatá sa otočili. Zamával im aby na seba upozornil.

„Ako to že my sa počujeme a sme k tomu bližšie?“ ozvala sa hnusne Amber. To dievča bolo stále hnusné. Mala šestnásť ale hubu dobre vyvinutú, nikdy si nedávala servítku pred ústa a to ani predo mnou. Pred mojimi rodičmi sa celkom ovládala. Škaredo som na ňu zagánila a odišla z obývačky. Medzi dverami ma chytil za boky Dylan, otočil smerom k záhrade a štuchal ma dopredu. Posunula som posuvné, sklenené dvere a vyšla na záhradu. Rodičia sedeli za stolom a hrali karty a tak sme si prisadli.

„Odkedy to tak je? Nepamätám si že by si obsadili obývačku. Väčšinou sa zamkli v izbe.“

„Odkedy si odišla na vysokú. Ako bolo v meste?“

„Super, Dylan ma vzal na obed. My máme novú taliansku reštauráciu?“

„Áno, veľmi dobre tam varia.“

„To áno,“ potvrdil Dylan. Rozdali nám karty a pridali sme sa do partie hráčov. Žolíka som nikdy nehrala rada ale musím uznať že mi to stále išlo, ale teraz som mala seberovného súpera. Dylan bol tiež veľmi dobrý ale nakoniec neporazil ocka. Ostali sme už iba my dvaja. Pomaly som dávala dolu karty. Odrazu niečo silno buchlo v dome a s nami trhlo.

„Do riti!“ zanadávali sme všetci a vbehli dnu. S otvorenými ústami sme sledovali zničenú vázu a stôl.

„Už mám toho dosť. Vy dve máte zaracha. Čo ste tu robili?“ mama si založila ruky v bok. Prešli sme bližšie, dievčatá sa od strachu vzdialili. Váza bola rozbitá, to až tak nevadilo ale drevo stola bolo od črepín doškriabané.

„Pozbieram to, neboj mami. Ty ich zatiaľ.... no neviem čo im chceš urobiť,“ zašepkala som a odišla do kuchyne po metlu, utierky, Clin a šufličku, kde to zhrniem. Mama dievčatá vyhnala preč a Sandru aj Emily s krikom poslala do izby. Pomaly som zbierala črepy. Pár ich bolo aj zapichnutých v dreve, musela som ich vybrať ručne. Ocko bol s mamou na druhom poschodí a vrieskali na baby. „Au,“ odtiahla som rýchlo ruku lebo som sa porezala. Po tenkom palci mi tiekla krv. Dylan schytil moju ruku a so zvrašteným obočím si to prezrel.

„Kde máte dezinfikačný a leukoplast?“

„V kuchyni.“ Prikývol a za ruku ma ťahal do kuchyne. Vysadil si ma na linku a prehrabával šuplík, na ktorý som ukázala. Vytiahol nejakú fľaštičku, položil ju ku mne a potom aj leukoplasty. Vybehol hore a prišiel s tampónmi v ruke. Na jeden naniesol žltú tekutinu a pomaly mi utrel prst. Práve prišli dole unavení rodičia. Dylan sa neodvrátil, až veľmi ho zaujal môj prst a študoval ako mi naň prilepí leukoplast. Ocko chytil mamu za plece a láskavo sa na nás pozreli. Usmiala som sa na nich a pozrela sa už na ošetrený prst.

“Neboj, na nemocnicu to nie je,“ zasmial sa.

„Viem, ďakujem,“ dala som mu bozk na čelo a zosadla z linky. Rodičia nás s pokojom v očiach sledovali. Odložili sme veci, ktoré Dylan vytiahol a pratali sme ďalej.

„Bože, koho nápad bolo mať tri deti?“ zagánila mama na otca. Všetci sme sa začali smiať a otec so smiechom ukázal na ňu.

„Už vieš čo tu robili?“

„Ani za čo mi to nechcú povedať. Je mi to jedno, aj tak by mali domáce väzenie.“

Mykla som plecami. Veľmi dobre si spomínam keď som si ja bez dovolenia doniesla domov kamarátky, lebo mamina mala byť preč. Vrátila sa skôr a ja som mala zaracha dva týždne. Mama bola milá ale aj dosť výbušná, ľahko ju dokázalo niečo vytočiť. Na karty, ktoré ostali vonku sme už aj zabudli. Ku večeru som sa však vybrala na záhradu pozbierať ich inak by ich vzal vietor. Oregonské slnko už zapadalo a vrhalo cez stromy sýte červené svetlo. Prešla som sa po trávniku a oprela sa o jeden zo stromov. Náš dom stál na takom kopci. Pod nami bola cesta, za ňou pláž a more. Už ako dieťa som milovala ten výhľad a stále som sa doň rada zapozerala. Vyšplhala som sa na dosť silný konár, rada som tam sedela aj keď bol iba meter nad zemou. Ak by sa zlomil skončila by som na tráve. Sedela som tam a hľadela na vlny, ktoré sa tvorili na nepokojnej hladine.

„Nechaj ju synak, niekedy si tam len tak sadne a chce byť sama,“ započula som za sebou ockov hlas. Držal Dylana za rameno a obidvaja upierali pohľad na mňa.

„Nie oci, to je v pohode. Poď sem Dylan.“ Okamžite ma poslúchol a prišiel ku mne. Zozadu ma objal okolo brucha, hlavu mi položil na plece a nahlas dýchal.

„Pekný výhľad.“ Prikývla som a chytila ho za ruky. Jemne spočívali na mojom tele.

„Niekedy by som sa najradšej vrátila, alebo študovala bližšie. Sestry sú šialené ale mám ich rada aj rodičov, veľmi mi chýbajú,“ sklopila som zrak. Už v minulosti to bolo ťažké rozhodovanie či odídem až do Portlandu.

„Chápem, ale inak by si nespoznala ani Caru, Ryana, Josha, Amy a Sel.“

„A samozrejme teba,“ obrátila som hlavu a sladko ho pobozkala.

„A moju maličkosť,“ uškrnul sa a ja som mu rukou prešla po líci.